Včera som sa rozprával s kamarátom a kolegom z Bratislavy, ktorý už bol slúžiť sv. omšu s dnešnými textami (Lk 16, 19-31) v penzióne pre seniorov. Hovoril o svojom pocite z ľudí odkázaných na pomoc mladého, no nie prívetivého personálu. Hovoril o tom, že je veľký rozdiel, kde a komu sa dnešné evanjelium číta. Či sú to ľudia odkázaní na iných alebo suverénni ľudia v kostoloch.
Tomuto rozdielu rozumieme asi všetci. Vieme si prestaviť, ako sa odkázaní ľudia stotožnia s Lazárom z evanjelia. Vieme si predstaviť i to, ako suverénni a zabezpečení ľudia, plní sily a istôt budú chcieť dnešný text tak trochu prepočuť. O čo teda ide? Čo je podstatou Ježišových slov? Čo chcel povedať a kam mieril?
Dnešné evanjelium nie je informáciou a varovaním, že vo svete je chudoba. Ona tu je, vieme to všetci a je potrebné, aby sme to vedeli. Ona je za našimi dverami. Teda nás ohrozuje – pretože kde je bieda, tam sa množia choroby, tam s vami ľudia nebudú spolupracovať na ochrane životného prostredia, tam rastie agresivita, násilie a zloba. Teda je to vždy problém, ktorý sa dotýka či o chvíľu sa môže dotýkať aj nás. Ale sem Ježiš svojou rečou nesmeroval.
Dnešné evanjelium nie je súdnym výrokom, že všetci bohatí skončia v pekle a chudobní budú v nebi. Aj keď je takmer isté, že Ježiš svojím príklonom k chudobným provokoval a vyrušoval. Ucho Izraelitu bolo vychované Bibliou a to znamenalo, že znakom Božieho požehnania – blízkosti, láskavého vzhliadnutia Boha na človeka – je bohatstvo. Ale Ježiš od začiatku hovoril, že chudobným patrí Božie kráľovstvo, vyhlásil ich za blahoslavených, stále sa k nim vracal. Také reči, akou je tá dnešná, museli vyrušovať. Ale neznamená to, že bohatý človek je automaticky odsúdený a ubiedený je automaticky ospravedlnený. Sem tá reč nesmerovala.
Dnešné evanjelium nie je popis toho, ako to vyzerá v nebi a ako v pekle. Ježiš hovoril tak, ako to nájdeme v starých egyptských zápiskoch, tak, ako hovorili rabíni tých čias. Teda použil obrazy, ktoré boli zrozumiteľné a bežné. Všetko je to však obraz, nie faktický opis neba a pekla.
Čo je teda podstatou dnešného textu?
Vrátim sa k rozprávaniu svojho kolegu o jeho pocite z penziónu pre seniorov. Všetci, ktorí ste museli taký penzión vybavovať, viete, že pobyt v ňom stojí celkom slušné peniaze. V Bratislave zvlášť. Ľudia v spomenutom penzióne neboli núdzni v tom zmysle, že by nemali peniaze. Ich príbuzní sú schopní a ochotní zaplatiť. Potiaľto je to celkom dobré. Ale ľudia v penziónoch sú ľuďmi odkázanými na milosť a nemilosť, na ochotu a neochotu, na pokoj a nervozitu personálu. Napriek všetkým finančným možnostiam sa dostali do skupiny odkázaných ľudí. A to sa môže stať, ba sa to aj stane v nejakej podobe každému z nás. Dnešné evanjelium mieri k citlivosti na odkázaných. Naznačuje, že existuje skupina ľudí, ktorými nezatrasie nič a nikto, ktorým takáto citlivosť chýba.
Centrom dnešného evanjelia je jeho záver. Teda boháčova žiadosť, aby Lazár išiel napomenúť jeho bratov. Ježiš vkladá do Abrahámových úst, že keď čítanie Mojžiša a Prorokov – teda Biblie – nič s nimi neurobilo, nezatrasie nimi ani to, keby sa stretli s niekým zmŕtvychvstalým. Nikto a nič ich neurobí citlivejšími.
Na Ježiša je to veľmi skeptická reč. Ten, ktorý prišiel ukázať ľudstvu cestu záchrany, ten, ktorý to nevzdal s celým ľudstvom, hovorí o skupine ľudí, ktorými nepohne a nezatrasie nikto a nič? Ježiš pomáhal ľuďom, robil zázraky, pre nás nemožné veci. Teraz hovorí o ľuďoch, pred ktorými je bezmocný? Naozaj sú ľudia, ktorými nič nezatrasie? A máme skončiť aj my pri premýšľaní nad dnešným evanjeliovým textom v takomto pesimizme?
Problém chudoby vo svete skutočne nevyriešime. Ale pre mňa je niečo v dnešnom evanjeliu, čo ma oslovuje. Je to tá veta, kde sa o Lazárovi píše, že „sa túžil nasýtiť aspoň odrobinkami, ktoré padajú z boháčovho stola…“. Odrobinky môžeme dávať aj my, napriek tomu, že všetko nevyriešime. Nemyslím teraz len na odrobinky z jedla. I keď aj tie môžu pomôcť núdznemu v našej blízkosti. Nemyslím teraz len na odrobinky z peňazí. Ale ak vieme aj takto pomôcť, aj to má zmysel. Myslím však hlavne na odrobinky, ktoré by sme mohli dávať bez námahy. Niekedy stačí len vo firme pochváliť človeka za dobrú prácu, niekedy stačí úprimne poďakovať, niekedy brať aj núdzneho ako človeka rovnakej kategórie, ako sme my, niekedy stačí len úprimný záujem o situáciu iného, inokedy úsmev… Zdá sa, že nielen Lazárovi chýbali odrobinky, ale chýbajú aj v našom svete. Ak sa ich rozhodneme dávať, minimálne to bude znamenať, že nepatríme do kategórie ľudí, ktorými nepohne nikto a nič.
Peter Cibira