Slávime sviatky pokoja, rodiny, radosti. Pre kresťanov to však týmto nekončí. Sú to sviatky narodenia Ježiša Krista. Každoročne tým slávime sviatky nádeje pre náš svet.
Ako však čestne hovoriť o nádeji, aby to nebola nejaká lacná útecha? Ak totiž pootvoríme oči, za našimi oknami vidíme veľa nepokoja, nepohody. A niekde dokonca ani vo vnútri vlastného domu nemusí byť pokoj a rodinná pohoda. Takýto pohľad môže byť veľmi ďaleko od ohlasovanej radosti.
Všimnime si preto, ako o spomenutej nádeji hovorí dnešná liturgia. V 1. čítaní (Iz 9, 1-3.5-6) je táto nádej opísaná ako svetlo, ktoré raz zažiari ľudu v temnotách. V 2. čítaní (Tit 2, 11-14) Pavol píše o milosti, ktorá sa už zjavila, ale ktorá nás má vychovávať. Teda nie že by nás už raz navždy pretvorila.
A všimnime si i symboliku, že oslavu narodenia Pána, teda príchodu nádeje podľa dávneho zvyku začíname v noci. Keď je ešte tma a svetlo len očakávame.
Podobne, evanjelium môže vyznievať ako radostná oslava narodenia Pána, spev na Božiu slávu. Ale pod povrchom tušíme, že sa Ježiš narodil za mestom, pretože pre neho v Betleheme nebolo miesto. Teda malo to svoje tienisté stránky.
Na základe tohto sa môžeme pýtať: Kde je teda miesto pre Boha, kde je miesto pre nádej?
Jedna chasidská múdrosť hovorí o rabínovi Menachemovi Mendelovi z Kotsku. Žiaci sa ho pýtali, kde býva Boh. Najmladší zo žiakov vykríkol, že čo je to za otázka! Veď predsa Boh je všadeprítomný! Ale rabín ho trochu poopravil: „Boh je síce všadeprítomný, ale býva len tam, kde ho pozveme. Jeho pravý príbytok je tam, kde mu dovolíme vstúpiť!“[1] Rabín tým pripomenul základnú výpoveď hebrejskej Biblie: Ten, ktorý stvoril vesmír, ten si za svoj príbytok vyvolil ľudské srdce, ktoré je ochotné ho prijať. Ktoré mu dovolí, aby tam býval. A tak je to aj s nádejou, ktorú spájame s tým, čo nám prinieslo narodenie Ježiša Krista. Žije tam, kam ju v pustíme, kde ju necháme rásť, kde sa vychovávame tak, aby premieňala náš svet. Dnes teda slávime nádej, ktorú si nechceme dať zobrať. Napriek všetkej tme a zlu okolo nás dobro musí víťaziť!
[1] Hošek, Pavel: Bůh bydlí tam, kam ho vpustíme. In KT 49/2023