25. 12. 2024 – Božie narodenie
Čítal som takú modernú metaforu, že ľudské oko vidí dobre len vtedy, keď seba nevidí. Neviem, či to naozaj obstojí z medicínskeho hľadiska, ale metafora pokračovala: ak začíname vidieť niečo šedé, pravdepodobne začína šedý zákal a znamená to, že oko vidí niečo zo seba. Niečo, čo by tam nemalo byť. Ak začíname vidieť niečo farebné, pravdepodobne začína zelený zákal a opäť oko vidí niečo zo seba, čo by tam nemalo byť. Bez ohľadu na to, či je to celkom presné, asi platí prvý výrok, že oko dobre vidí, keď nevidí seba.
Slávime Vianoce a zameriavame svoju pozornosť na Dieťa v betlehemskej maštaľke. Nejde však celkom o to, aby sme si urobili dokonalú predstavu, ako to to tam vyzeralo. Ale ide nám o to, aby sme dobre videli, čo nám tento príbeh môže priniesť do našich terajších životov.
Začnem tým, čo sme počuli v úvode, teda rímskym cisárom Augustom (Lk 2, 1 – 19). Tak ako iní mocní ľudia, aj on vydával rozkazy. V dnešnom evanjeliu sa spomína rozkaz na sčítanie ľudí. Cieľ bol jasný – lepší výber a viac peňazí do cisárskej pokladnice. Rozkaz vydal, ale o logistiku sa až tak veľmi nestaral. Preto bol Betlehem plný ľudí. Rímski cisári mali tendenciu považovať sa za božstvo. Za neskutočne mocných. Po spomínanom Augustovi nám zostal v kalendári názov jedného mesiaca. Ak sa naň pozrieme, zistíme, že má 31 dní, presne ako mesiac pred ním. Historici hovoria, že to kvôli cisárovi, že predsa taký veľký panovník nemohol zniesť, aby mesiac august – nazvaný po ňom – bol jeden z tých kratších mesiacov!
Išlo teda o veľkého cisára, človeka presvedčeného o vlastnej veľkosti. Ale: spomenieme si na neho, že mesiac august je pomenovaný po ňom? Ak by nebolo biblického príbehu o narodení Ježiša, cisárovo meno by poznali len znalci rímskej histórie.
Cisárovu slávu a povedomie o ňom vlastne počas dejín udržala rodina, ktorá počas jeho vlády bola úplne neznáma. A dieťa, ktoré vtedy bolo nemluvňa.
Kto je teda ten dôležitejší pre históriu? Keď sa mocné ideológie snažili urobiť raj na zemi, zväčša vytvorili peklo na zemi. Sú teda dôležitejší tí, pred ktorými sa trasú celé národy, alebo tí, ktorí prinášajú pokoj, dlhodobé a dobré riešenia? Cisára Augusta z hľadiska dôležitosti prevalcoval ten Neznámy, ktorí prišiel kvôli biednym, odstrčeným a poníženým.
Nádej pre zem predstavuje Ježiš, nie Augustus.
Už takto prerozprávaný príbeh narodenia Ježiša nás môže utvrdzovať v nádeji, že aj malé činy majú svoj zmysel. Napriek tomu, že sú valcované mocou, slávou, krikom sveta a mocných. Aj činy pre históriu neznámych ľudí sú dôležité, ak sú na strane dobra, pravdy, lásky…
Ale zostaňme pri tej nádeji, ktorú predstavuje Ježiš. Aj v jeho časoch si mnoho ľudí predstavovalo, že príde Mesiáš, ktorí všetko vyrieši. Tak to ale s nádejou asi celkom nebude. Ktosi povedal, že nádej je ako svetlo v tme. Páči sa mi to, pretože to neznamená, že zrazu je celý priestor ponorený v svetle. Znamená to, že tam, kde je tma, stačí jeden svetlý bod na to, aby pomohol k orientácii. Presne tak, ako keď sa voľakedy námorníci riadili svetlom hviezdy, ktoré prichádzalo z veľkej diaľky vesmíru. To svetlo stačilo na to, aby sa na mori nestratili, aby sa dostali do svojho prístavu. Tomuto by sme mohli prirovnať nádej, ktorú Ježiš priniesol – k orientačnému bodu, ktoré svieti aj vo tmách života.
Pápež František v jednom zo svojich príhovorov vyzval, aby sme sa vychovávali k rozpoznávaniu nádeje. Že potom budeme žasnúť, koľko dobra je vo svete. Áno, na to, aby sme mohli žasnúť nad množstvom dobra v našom svete, na to je potrebné učiť sa vidieť aj malé zrnká nádeje.
Vianoce sú výzvou. Výzvou na to, aby sme životom svetu spievali o spravodlivosti, láske a pokoji. Aj vtedy, keď je okolo nás veľa tmy, aj vtedy, keď si naše činy história akoby nevšímala.