Prvá písomná zmienka – to je ako vystavený rodný list. Naša obec si dnes pripomína toto výročie. Ale vystaviť rodný list neznamená, že tým začal život. Na našom území žili už lovci mamutov pred viac ako 27 tisíc rokmi. Teda napriek všetkým záplavám, neúrode, epidémiám to bolo dobré miesto pre život. A určite aj je. Ale všetci vieme, že prírodné pomery nestačia na skutočný domov pre človeka. Človek potrebuje nielen vyskytovať sa, človek potrebuje domov.
Prvá písomná zmienka je zápis. Prvý raz niekto urobil zápis o obci a jej ľuďoch. Ale pri čítaní histórie obce si môžete všimnúť, že až do 16. storočia sa neuvádzajú žiadne mená ľudí, okrem majiteľov hradu. Uvádzajú sa počty – počty usadlostí, výnosy a počty odvodov, ktoré museli poddaní platiť tomu či onomu pánovi. Vlani na Noci kostolov ste mohli počuť prednášku historika Jána Lukačku. Spomenul, že Hrádok sa v niektorých súpisoch uvádzal skôr ako Piešťany. Skôr, to neznamená, že by bol starší. Stále to bolo o statkoch a výnosoch, nie o ľuďoch. Blízkosť vážskej vodnej cesty, priesmyku z Moravy a blízkosť hradu neznamenali len výhody. Ľudia tu zažili mnoho pánov, ale – čo je horšie – mnoho vojen, vpádov a pustošenia. Od Tatárov, cez Turkov, bratríkov, husitov. Dokonca sme boli súčasťou Osmanskej ríše. Historik Ivan Mrva píše: „Dnes to znie až neuveriteľne, ale Hrádok sa stal súčasťou ríše, siahajúcej od Maroka k Perzskému zálivu a od Kočoviec po Sudán a jeho obyvatelia boli poddanými tureckého sultána sídliaceho v ďalekom Istanbule.“ Znie to veľkolepo, ale pre ľudí to až také dobré nebolo. Vnútorné prežívanie ľudí história nevie celkom zachytiť. Vieme len, že predkovia sa museli dosť potrápiť, aby uživili seba a svojich pánov.
Mená ľudí sa začínajú objavovať až v zápisoch zo 16. storočia. A sú tam aj mená, ktoré poznáme aj dnes: Opet, Benák; a potom v osemnástom ďalšie: Starovič, Zemko, Horňák. Mohli by sme povedať, že sa nenápadne a postupne začína záujem o človeka. Ale ani to neznamenalo, že už je dobre a už ide o človeka. Jeden zo zápisov vnútorného prežívania je od farára Pavla Kompaniča z roku 1733. Ten svoj pobyt v Hrádku vložil do modlitby: „Pane, uchráň nás od troch pohrôm – moru, vojny a hladu. Od štvrtej pohromy ochráň každého farára – od hrádockej fary! Tu je totiž očistec, lebo klebety, nenávisť a iné nepríjemnosti tu prenasledujú kňaza. To ja hovorím, čo som to zažil a každý mi uverí, kto tu bude kňazom. Amen.“ Nie je to jediné svedectvo o ťažkom prežívaní. Neskoršie udalosti ako svetové vojny, hospodárska kríza, vysťahovalectvo tiež nie sú dôvody k radosti zo života a radosti zo spoločenstva ľudí tiež nepridali.
A predsa, napriek všetkým výpočtom ťažkého, je tu niečo, čo by sme nemali prehliadnuť. Jednak je to fakt, že žijeme z dejín tú najlepšiu dobu. Ale tiež to, že napriek všetkým starostiam život sa dvíhal. Úmyselne som spomenul, že zrazu sa z anonymnej histórii objavia mená bežných ľudí. To je veľká vec. A ľudia dokázali nielen prežiť, ale pozdvihnúť život. To je nesmierne dôležitá vec. Mňa teší, keď zachytím, že niekto je na našu históriu hrdý, že sa niekto pričinil o pozdvihnutie niečoho. Presne toto je kresťanstvo: nesľubuje nám raj na zemi. Ale neprestajne nám pripomína, že príbeh ľudí nie je príbehom bez zmyslu, nie je príbehom biedy vo veľkom a chladnom vesmíre. Kresťanstvo je pozvanie: „Poď, človek, si nesmierne cenný a dôležitý. V tvojom vnútri a v tvojom spoločenstve sú Bohom dané veľké možnosti. Poď, pridaj sa, poď ich rozvíjať!“ To neznamená len hmotné pozdvihnutie. To znamená aj rozvoj všetkých schopností, ktoré nám umožňujú kvalitnejšie spolu žiť. Nečakajme, že to bude hneď. Nečakajme, že čo sa už dosiahlo, je už večné. Na každé dobré dielo musí pretiecť veľa vody Váhom, a niekedy tá voda musí tiecť storočia. Viera neprestajne znovu opakuje, že napriek všetkým krížom, starostiam, biede i zlobe, je človek príbehom lásky Boha. Presne tak môžeme preložiť aj náš hodový sviatok: Nanebovzatie Panny Márie je odkaz, že Boh prišiel človeka pozdvihnúť. V úvodnej modlitbe sv. omše sme prosili, aby sme smerovali k nebu. To je to pozdvihovanie ľudského života, ktoré má byť súčasťou nášho myslenia. Ale nedeje sa to bez našej spolupráce.
Modlitba farára Kompaniča bola vypočutá. Aj keď asi inak, ako si on predstavoval. Verím, že Boh chráni aj toho, kto je na hrádockej fare. Nastali totiž aj lepšie časy. Napr. ma teší, že tu bol kňaz Matej Buček, ktorý v zložitých dvadsiatych rokoch minulého storočia budil vedomie ľudí. Teší ma, keď si v dobrom spomeniete na pána farára Ľudovíta Czaudta, ktorý tu bol pred viac ako 60-mi rokmi, keď spomeniete Michala Tomašoviča, Pavla Glejduru, Štefana Kováča a Milana Červeňanského. Ale nejde len o kňazov. Verím, že Boh žehná úsilie všetkých, ktorým záleží aj na ostatných. A preto ma tiež teší, keď spomínate na veci, ktoré ste spoločne prežili ako pekné, a na veci, ktoré ste spolu vytvorili a dokázali. Som rád, keď stretám ľudí, ktorým záleží na kostole, ale i na obci a ktorí chcú mať ľudí v nej – napriek všetkému ťažkému – radi.
A tak chcem popriať všetkým, ktorí pridávajú svoj diel pre spoločné dobro veľa trpezlivosti: pánovi starostovi, poslancom obecného zastupiteľstva, učiteľkám a učiteľom, ktorí učia naše deti, športovcom, ľudom v záujmových organizáciách, ale aj sebe a všetkým mojim spolupracovníkom. Činnosť každého z nás môže byť niekedy len ako kvapka v mori, ale pokiaľ je súčasťou spomínaného dvíhania sa ľudí, tak verím, že má zmysel. Prajem našej obci veľa tvorivých a zanietených ľudí. Len – nemali by sme zabudnúť – čítanie našich dejín nás učí, že treba veľa trpezlivosti.
Boh ochraňuj našu obec, ľudí v nej a každú ochotu ku kvalitnému životu.