Vlani sme mali hodovú slávnosť spojenú s pripomienkou a slávením 770 rokov od prvej písomnej zmienky o našej obci. V rámci príprav príhovoru som si prechádzal dostupné historické údaje. Jedným z týchto dostupných údajov je, že človek žil na našom území 18 až 26 tisíc rokov pred Kristom. Na základe toho, teda na základe histórie, som vlani vyslovil vetu, že toto je dobré miesto pre život. Verte, či neverte, rok nesiem v hlave túto vetu.
Dobré miesto pre život! Ak by sme sa neodvolávali na históriu, na lovcov mamutov, čo by sme si pod tým predstavili dnes? Dobré miesto pre život dnes je určite tam, kde sa dá zohnať práca. Svedčia o tom vysídlené dediny vo viacerých oblastiach Slovenska. Ale to nie je všetko. Dobré miesto pre život je určite tam, kde je zdravo a pekne. To by nám zas dosvedčili tí, ktorí majú peniaze a skupujú nehnuteľnosti nie pre ďalší zisk, ale jednoducho pre seba. Tiež to však celkom nestačí. Dobré miesto pre život potrebuje aj ľudí. A hlavne dobrých ľudí – ktorí neškodia, na ktorých sa môžeme obrátiť, s ktorými sa dá zasmiať i premýšľať.
Aby čísel nebolo málo (už som spomenul 770 rokov a 26 tisíc rokov pred Kristom), tak sme v chráme, ktorý má 214 rokov. Na takýto vek vyzerá určite dobre. Predtým tu stál kostol sv. Martina.
Slávime hodovú slávnosť z príležitosti sviatku Nanebovzatia Panny Márie. V Písme nenájdete o nanebovzatí žiadnu zmienku. Ale tradícia od počiatku hovorila, že aj jej dušu, aj jej telo si zobral Pán Boh do neba. Z Písma sme dnes počúvali o jej putovaní za príbuznou Alžbetou (Lk 1, 39-56). Celkom dobre to vystihuje podstatu – Mária ako pútnička, ak chcete cestovateľka. Išla, putovala za svojou príbuznou; ale aj išla a putovala životom; a tiež putovala zemou k večnému cieľu. Bola to však pútnička zo zabudnutej dedinky na periférii vtedajšej Rímskej ríše. Čo sa vlastne stalo, že o tom dnes rozprávame? Čo sa stalo, že takýto sviatok je patrocíniom nášho chrámu asi tak o 150 rokov skôr, ako Máriino nanebovzatie bolo vyhlásené za súčasť viery? Odpoveď je jednoduchá: pripomíname si príbeh, ako ponížení, zabudnutí ľudia odnikadiaľ pretvorili obraz sveta. Nebolo to revolúciou. Nemá to presný termín. Nedajú sa pomenovať prevratné činy. Prevratné je to, že Mária je prvá, ktorá uverila Dobrej zvesti – tak sa nazýva Ježišovo posolstvo. To však vôbec neznamená, že by jej život bol čarovnou rozprávkou. Skôr bol cestou trpezlivosti, radosti, rozpoznania, kedy sa stiahnuť a kedy konať, cestou premýšľania a dôvery. Mária sa pridala k viere, že Boh tvorí nové nebo a novú zem. Nie čarovným prútikom. Ale spoluprácou s ľuďmi dobrej vôle.
Ak by som mal niekomu povedať, čo pre mňa znamená život, ako ho vnímam a ako vnímam svoje poslanie v ňom, tak by som ho asi najskôr prirovnal k záhrade. Tam sa snažíme, zápasíme. Máme k tomu vzťah. A predsa vieme, že znovu musíme okopávať, zalievať, vytrhávať. Staručká teta išla zo záhrady po niekoľkých hodinách úmornej práce a na pozdrav suseda odpovedala: „Tuším to neprekonám!“ Mala pravdu. Ona je už mŕtva, zatiaľ čo zelina rastie. Život ide po svojom, je silnejší ako my. Ale môžeme prispieť k tomu, akým smerom ide.
A tak naspäť k otázke: Je toto dobré miesto pre život? Dnes sa hrám s číslami z dejín. Tak ešte jedno číslo. Naša farnosť, podľa prvej písomnej zmienky o nej, má už 685 rokov (1332). Toľko rokov sú na tomto mieste kresťania. O prvých kresťanoch ľudia hovorili: „Pozrite, ako sa milujú!“ Toto by mal byť náš príspevok k dobrému miestu pre život. Iste, aj s tým, ako sa ľudia majú radi, je to ako so záhradou. Nie je to nikdy ideálne, nikdy ukončené. Ale je dobré sa o to neprestajne snažiť.
Na záver k tomu všetkému modlitba z kňazského breviára na sviatok Nanebovzatia Panny Márie: „Daruj nám dni pokoja, bdej nad našimi krokmi, daj nám uzrieť tvojho Syna, naplneným radosťou neba. Amen.“
Peter Cibira