1. 1. 2025 – Panny Márie Bohorodičky
Dnes ráno v Slovenskom rozhlase zaznelo prianie pre poslucháčov: Aby mali počas roka 2025 dobrý príjem! Moderátor hneď pridal aj vysvetlenie, že to myslí v dvojakom zmysle: mať dobrý finančný príjem a tiež dobrý rádiový príjem. Pre mňa to bola celkom milá slovná hračka a hneď som si uvedomil, že by som videl ešte tretiu možnosť, ako túto hračku rozvinúť. Pokúsim sa o tom hovoriť.
Dnes je skutočne deň, kedy si prajeme. Väčšinou to myslíme úprimne, ale môžu byť aj ľudia, ktorí to robia len zo zvyku. Ale prajeme si a je to dobre.
Priania spomíname rôzne. Často si želáme, čo nemáme vo svojich rukách. Sem patrí prianie mieru na svete. Ale čo ja môžem urobiť pre mier? Podobne je to i so želaním dobrého zdravia. Tam síce môžeme niečo urobiť, aj je dobré niečo pre svoje zdravie robiť, ale môžeme to mať celkom vo svojich rukách? To asi nie. A sú tiež priania, ktoré sú v našich rukách, ktoré si môžeme viac-menej vyslúžiť sami.
My v kostole si nielen hovoríme priania, ale prosíme o požehnanie. Je v tom nejaký rozdiel?
Na prvý pohľad ani veľmi nie. Aj z našich úst zaznievajú rovnaké žiadosti ako inde: zdravie, šťastie, láska, úspech…
Ale predsa je tam rozdiel. Požehnanie by malo vyvolávať postoj ochoty prijať obdarovanie, malo by motivovať k schopnosti prijímať milosť. Pri požehnaní nejde len o očakávanie vonkajších vecí, ktoré prídu akosi samé. Ale ide aj o nastavenie seba samého na to, čo je Božia vôľa, na jej hľadanie a na spoluprácu s ňou. Nie je to len snaha o dosiahnutie svojich predstáv a cieľov, a nie je to len pasívne očakávanie.
Preto sa mi prianie „dobrého príjmu“ páčilo. Ako prianie dobrého príjmu Božích vĺn a tým ako prianie spolupráce s Božími cestami.
Skúsim to vysvetliť na príklade. Spisovateľ duchovnej literatúry John Powell vstúpil ako mladý človek do kláštora. Takýchto mladých ľudí musia najprv zaučiť do kláštorného života. Powell sa mal starať o dvoch starých a nevládnych kňazov. Jeden z nich bol nevrlý, negatívny, nič mu nebolo dobré, nevedel poďakovať. Druhý bol jeho presným opakom. Aj keď sa nevládal o seba postarať, za všetko vyžaroval niečo príjemné, za všetko ďakoval, snažil sa o úsmev, snažil sa neznepríjemňovať službu tým, čo sa o neho starali. Mladý Powell si povedal, že určite nechce byť ako ten nevrlý kňaz. Ale keď premýšľal ďalej, tak si uvedomil, že to nie je záležitosť jedného okamihu, keď sa človek takým stane. Uvedomil si, že už teraz musí začať na tom pracovať.
Tento jednoduchý príklad nám môže naznačiť, čo je to prijímať požehnanie, otváranie sa mu. Nikto nemáme vyhraté ani napr. v tom, ako budeme reagovať vo svojej chorobe či odchádzaní. Ale napriek tomu sa môžeme nastavovať na to, akými by sme chceli byť. To akými budeme sa nestáva v jedinom okamihu, ale veľmi to záleží aj na tom, na ktorú „stranu sa nakláňame“. Celoživotne. A to je otváranie sa požehnaniu, spolupráca s milosťou.
Istý švédsky diplomat to vyjadril slovami, že náš osud je ako rám obrazu. Ten si nevyberieme. Ale čím tento rám vyplníme, to už je na nás.[1]
A tak vám všetkým okrem bežných a dôležitých prianí, ako je zdravie a pokoj…, prajem aj to, aby sme dokázali do svojich rámov vložiť dobrý obsah. Aby sme dali hodnotu tomu, čo žijeme, nech už to bude v akýchkoľvek podmienkach. Prajem vám dobrý príjem Božieho hlasu a spoluprácu s ním. Teda otvorenosť na požehnanie.
[1] Dag Hammarskjöld: „Nie je nám dopriate vybrať si rámec nášho osudu. Ale to, čo do neho vložíme, je naše“ – in Steindl-Rast, D.: Hlbšie než slová. Petrus Publishers 2022. Str. 151 – 154