24. 12. 2025 – Vigília Božieho narodenia a omša v noci
Stalo sa sympatickou tradíciou, že vo viacerých televíziách dávajú počas Vianoc výrazné miesto rozprávkam. A tak si dovolím začať rozprávaním o rozprávkach.
Tí, ktorí ste ich čítali svojim deťom, ste možno zažili, že niektoré deti si pýtajú stále tú istú rozprávku. Vracajú sa k nej nie preto, že by mali zlú pamäť a nevedeli, ako to skončí. Nie preto, že by nedostatočne rozumeli, a tak to chcú pochopiť. Tá rozprávka ich jednoducho fascinuje, vťahuje, prežívajú pri nej niečo vo svojich pocitoch. Umožňuje im predstavovať si dej, možno porovnávať seba so spomínanými postavami, možno sa motivovať k postojom vykresleným v deji.
Nie je hanbou priznať si, že aj my dospelí máme často nejaký film, ktorý môžeme vidieť znova a znova. Možno by sme tiež nevedeli povedať prečo, ale vie nás jednoducho vtiahnuť.
Vianočné rozprávanie je v mnohých použitých slovách podobné rozprávke. Počúvame ho rok čo rok. Ak nás dokáže vtiahnuť, plní tým svoj účel.
Vianočný príbeh má skutočne prvky, ktoré si nevieme celkom prestaviť. Sú tam anjeli, ktorí na oblohe spievajú svoje „Gloria, gloria“; sú tam mudrci či králi, ktorí nesú kráľovské dary… Jednoducho sú tam veľkolepé časti. Ale sú tam aj opisy ľudskej malosti a biedy – Betlehemčania, ktorí nedokážu dať rodiacej žene prístrešie; kráľ Herodes, ktorý je natoľko posadnutý svojou vládou, že sa rozhodne vraždiť malé deti… Príbehom sa nesie nadpriemerná vznešenosť, ale aj nadpriemerná malosť.
Mohla by nám napadnúť otázka, prečo to Boh nezariadil inak. Prečo tam museli byť problémy? Prečo to nebolo obalené len do veľkoleposti a slávy. Nemám rád takýto spôsob uvažovania, ale je prípustný.
Keď si to dávam dokopy, z môjho pohľadu v celom príbehu víťazí obraz jednoduchej reality. Reality, ktorá vie byť krásna i krutá. A tiež tam víťazí radosť. Napriek všetkej zlobe a neútulnosti. Víťazí vedomie „Boh s nami“ – ako preklad mena Emanuel, ale aj ako vnútorné vedomie o tom, Kto s nami kráča.
V biblickom príbehu však mne niečo chýba. Chýba tam, že by sa hlavný protagonisti – teda Mária a Jozef – zasekli v hneve či sťažnostiach na pomery. To tam nenájdeme. Nenájdeme tam čarovné čáry-máry a všetko je vyriešené. Vôbec nie. Takto to v živote jednoducho nefunguje. Ale Mária a Jozef sa nesťažujú, len hľadajú dobré riešenia pre svoje dieťa.
Vianoce sú veľmi silno spojené s posolstvom nádeje. Nádeje na pokoj, mier, pohodu. A určite sú s týmto posolstvom spojené právom. Napadá mi, že ak má náš svet nádej na pokoj, mier a pohodu, potrebuje presne takých protagonistov, akými boli Mária a Jozef. Teda ľudí, ktorí sa pri problémoch a ťažkostiach nezaseknú v hneve a sťažovaní sa na problémy. Ani sa nezaseknú v sklamaní, ako je to všetko nedostatočné a zle pripravené. Aj dnešný svet potrebuje ľudí, ktorí napriek všetkému zlému dokážu hľadať, čo je správne a dobré.