Dovoľte mi dnes začať vtipom: Pýta sa malý ľadový medveď svojej mamy – medvedice: „Mama, som ja ľadový medveď?“ Matka prikývne. „Aj otec a aj ty ste ľadové medvede?“ Mama zase odpovedá kladne. A malý sa pýta: „Aj dedko a babka boli ľadové medvede?“ „Aj“, znela odpoveď. „Tak prečo mi je potom taká zima?“
Prepáčte, že začínam týmto detským, trochu príliš jednoduchým vtipom, ale nie je asi ťažké uhádnuť kam mierim. Sme uprostred vianočných sviatkov – a pripomíname si prvého mučeníka. Preskočili sme čosi viac ako tri desaťročia od Ježišovho narodenia. Ježiš (ktorého narodeniny na Vianoce slávime) učil dôverovať v lásku, pokoj, pravdu, Božiu spravodlivosť… Ježiš „stiahol pohľad“ z nebies na zem, na blížneho.
Štefan bol prvým mučeníkom kresťanstva. Za celé dejiny sú ich tisíce. Zarážajúce je to, že to nekončí ani teraz. Štatistika z pred troch rokov hovorí o tom, že každých päť minút niekto z kresťanov mučenícky zomiera. Ale nehovorme len o prenasledovaní kresťanov alebo vojnách medzi konfesiami, o bojoch medzi náboženstvami. Môžeme pridať, že kresťania vedia prenasledovať aj uprostred vlastnej komunity a vlastnej cirkvi. Všade tam sa používa meno Božie, aby sa zakrylo ľudské zlo. A to je až do neba volajúce zlo. Niektorí povedia (a stretáte sa s tým v rôznych rozhovoroch), že treba vyškrtnúť náboženstvá. Tým sa vraj predíde takýmto konfliktom. Nedajme sa na túto jednoduchosť nachytať. Zlo a zákernosť nájdeme aj medzi ľuďmi, ktorí si včera hovorili, že sa ľúbia na život a na smrť, a dnes sa nenávidia na život a na smrť, nájdeme to aj medzi bývalými priateľmi… Už deti vedia byť k sebe veľmi tvrdé. Dospelých to vie zaskočiť a musíme to napravovať. Aj systémy, ktoré sa k žiadnej viere nehlásili, aj systémy, ktoré chceli byť humánne, narobili nesmierne zlá. Zlo je v človeku. Nie iba vo veriacom človeku, ale v človeku.
Kde sa to vôbec berie? Biblia by povedala, že je to práca diabla a ľudského hriechu, odborníci by povedali, že je to vec nedostatku poznania a strachu z iného, prípadne patológia ľudskej psychiky, zanedbaná výchova… Všetky tieto odpovede majú svoju pravdu, ale nevysvetlia vec dostatočne. A my sa podobne ako v tom vtipe môžeme začudovane pýtať: všetci sme mali predkov z ľudského rodu, ale sme ľuďmi?
Sme. Aj s týmto zlým. Taký je človek.
Spisovateľ Anthony de Mello (Ind, kňaz, ktorý píše predovšetkým príbehy) pripodobňuje človeka pokazenému starému rádiu, na ktorom je možné chytiť len jednu stanicu. Môžeme otáčať gombíkom, rádio si stále melie len to svoje. Súhlasím s touto predstavou, neraz sme práve takíto: pozeráme len na vlastný cieľ, doslova si melieme len svoje, nevieme sa naladiť na nič iné len na seba… A práve to môže byť jedna z dôležitých odpovedí, obrazov o tom, z čoho sa rodí zlo. Často aj veľmi vážne zlo. Cez Vianoce hovoríme o našom učiteľovi Ježišovi, ktorý učil dôverovať v pravdu, lásku, dobro, Božiu spravodlivosť. Tieto hodnoty akoby stáli vedľa ľudského zla. Tým, že sa hlásime k týmto hodnotám, tým, že sme veriaci, akoby sme si rozširovali prijímač, akoby sme sa ladili aj na iné stanice, na potreby iných, potreby samotného života, na hlas iných ľudí…. A to je veľmi dôležité, to nás robí ľuďmi. O to dnes aj prosíme. Nech dokážeme uniesť napätie ľudského a nie-ľudského, tak, ako to dokázal Štefan, ktorí sa dokonca modlil za odpustenie pre svojich vrahov. To nebola prehra. Tam je závan víťazstva ľudského.