25. 12. 2025 – Narodenie Pána
Slávime Vianoce, a predsa sme v dnešnom evanjeliu (Jn 1,1-5-.9-14) nepočuli nič o dieťati v jasliach, o maštaľke a o Betleheme. Namiesto toho sme počúvali o Slove a potom o svetle. Pre kresťanstvo nie je najdôležitejší ani Betlehem, ani Rím, ani nijaké iné posvätné miesto. Najdôležitejšie je slovo, ktoré sa môže dostať ku každému a ktoré každého pozýva.
Každý zo štyroch evanjelistov inak začína svoje rozprávanie o Ježišovi. Napr. Marka vôbec nezaujíma detstvo. Ten si všíma, čo Ježiš robil a učil až v jeho dospelosti. Matúša zaujíma aj príbeh narodenia a potom dospelosti. Lukáš ide ešte ďalej a opisuje počatie – teda ako Panna Mária prijala zvesť, že bude matkou prisľúbeného Mesiáša. Evanjelista Ján, z ktorého sme si dnes čítali úryvok, ten ide ešte ďalej a opisuje stvorenie sveta ako zápas medzi tmou a svetlom, dobrom a zlom. V tomto zápase vidí Krista ako svetlo, ktoré chce ľudí priviesť na stranu dobra.
Mnohí sme sa v detstve hrávali so svetlom – so sviečkou či s lampášom. Všímali sme si, aký kužeľ vie vysvietiť baterka v tme, ako sa dá hrať tieňohra s prstami… Je nám to asi dosť blízke. Svetlo potrebujeme, cítime sa v ňom zväčša lepšie ako v tme. Preto aj metafory „svetlo – tma“ sú ľahko zrozumiteľné. Používame ich aj v bežnom jazyku, keď hovoríme, že niekto je svetlom pre náš život a pod. Ľahko pochopíme, čo je vyjadrením beznádeje, zloby, a naopak, čo je vyjadrením nádeje a dobra.
Evanjelista Ján teda prirovnáva Krista ku svetlu, ktoré prišlo zasvietiť do temnoty zloby.
Je to však naozaj tak? Môžeme aj my Ježiša označiť ako svetlo, ktoré zasvietilo do našich dejín?
Verím, že naša odpoveď je kladná. Sú to veľké počty ľudí, ktorým Ježišovo posolstvo premenilo životy. A oni sa snažili premeniť orientáciu ľudských spoločenstiev. Nasmerovať tok dejín na to, aby sme sa vnímali ako bratia sestry, aby sme boli solidárni… Ježišovo narodenie obohatilo vývoj ľudského spoločenstva o rozmer energie lásky. Už to nie je len samohybný vývoj ľudských organizmov – vývoj, ktorý ešte stále neskončil, ale vieme aj o dôležitosti toho, keď sa ľudia pridávajú na stranu dobra. Aj toto mení vývoj ľudského spoločenstva.
Jeden z príkladov ľudí, ktorých poznačilo Ježišovo posolstvo, bol Mahátmá Gándhí, najdôležitejší bojovník proti kolonizátorom v Indii. Gándhí bol právnik, študoval na Západe a tu sa dostal do kontaktu s kresťanstvom. Fascinovalo ho Ježišovo učenie o nenásilí. Toto sa mu podarilo preniesť na jeho ľud ako hlavnú formu odporu proti kolonizátorom. Jednoduché to nebolo, ale po mnohom násilí na nenásilných ľuďoch, tlak medzinárodného spoločenstva umožnil, že sa v Indii naozaj skončila koloniálna vláda. Gándhí sa však nikdy nestal kresťanom. Problém videl v Ježišových nasledovníkoch – teda v kresťanoch, ktorí nenasledujú svojho učiteľa
A tým sme opäť pri dnešnom evanjeliu: Občas zasvieti svetlo, ale stále zostáva aj tma. Dnešné evanjelium hovorí, že ľuďom, ktorí Svetlo prijali, ono dalo moc stať sa „Božími deťmi“.
Čo to je „Božie dieťa?“ V prvom rade je to človek, ktorý nie je zameraný len a len na seba. Má predsa svojho Otca, na ktorého upiera pohľad.
Symbolika dieťaťa je počas Vianoc veľmi silná. Znova a znova sa k nej musím vracať i ja. Niekto povedal, že Boh sa stal dieťaťom, aby si nás tým získal. Áno, dieťa si vie získať či podmaniť človeka. Keď sa dieťa usmeje, je len málo ľudí, ktorých to nechá chladnými. Dúfam, že je len minimum ľudí, ktorí by nedali trochu mlieka dieťaťu, keď to potrebuje. Deti si nás podmaňujú úsmevom, potrebami. Ale aj samotným detstvom – akousi našou vidinou nádeje, že bude lepšie, že aj cez nich sa do sveta dostanú lepšie možnosti. A tak nám betlehemské dieťa môže pripomínať, že Božie svetlo si nás chce získať. A to aj napriek tme, ktorá vládne okolo. Chce, aby sme sa pridali na stranu dobra, aby sme takto prispievali k nekončiacemu vývoju ľudstva.