V príbehu Veľkej Noci nájdeme skoro všetko z ľudského života: priateľstvo i zradu, smrť i život, stratu i obnovenie nádeje, zlobu i odpustenie… Dnes si môžeme najviac pripomenúť tie zvláštne chvíle života, kedy sme niečo stratili, kedy sa rozpadla naša predstava o živote, a predsa sme našli nový, dokonca možno i kvalitnejší spôsob života. Nie je to bežné, ale ak sa to podarí, patrí to k veľmi cenným okamihom života.
Keď prišli izraeliti do zasľúbenej zeme, našli tam kult jari. Oslavu večného návratu, nového oživenia prírody. V pohanstve nešlo až tak o ľudský príbeh – či človek zostane súčasťou tohto kolobehu alebo nie, na tom až tak nezáležalo. Izraeliti k týmto zvykom pridali svoju myšlienku: oslavu slobody a radosť zo slobody. Tu už záleží aj na človeku. Kresťania k tomuto židovskému pridali skúsenosť svojej viery: oslavu života napriek smrti a utrpeniu, oslavu nádeje na život, ktorý sa nestráca. Všetko toto má svoje miesto v prežívaní Veľkej Noci – aj jar prírody, aj sloboda človeka, ale aj nádej na zmysluplnosť života.
V dnešnom evanjeliu je zaujímavý koniec. „I videl a uveril. Ešte totiž nerozumeli Písmu, že má vstať z mŕtvych.“ Väčšina z nás by si povedala, že viera sa rodí cez Písmo, cez rozprávanie našich rodičov, počúvanie a pod. Ale to nie je jediná cesta, dokonca tá naznačená spomenutou vetou sa zdá ešte dôležitejšia. Po latinsky sa „náboženstvo“ povie „religio“. Odborníci neraz diskutujú, čo to slovo nesie vo svojom koreni, čo presne znamená. Jeden z výkladov hovorí, že je to „re-legere“. To „re“ trochu poznáme z iných cudzích slov (napr. „re-štartovať“) – je to návrat, niečo robiť znova. A „legere“ je latinsky „čítať“. Ale nemyslí sa tým Písmo. Skôr sa myslí znova čítať svoj život, v novom svetle. Presne toto sa udialo s apoštolmi po zmŕtvychvstaní. Znova čítajú svoje zážitky, svoje životy. A tým prichádzajú aj k novému porozumeniu Písma. Evanjeliá ani apoštoli nám nepodávajú vysvetlenie zmŕtvychvstania. Žiadne fyzikálne, medicínske či iné vysvetlenie. Možno by sme čakali, že sa sami budú o to zaujímať. Ale nič také tam nie je. Oni ani neboli priamo svedkami zmŕtvychvstania, ani nepátrajú po takomto vysvetlení. Stali sa sami svedkami cez svoje životy. Stali sa svedkami toho, ako to premenilo ich životy. Vďaka tomuto boli ochotní mnohí niesť mučenie, niektorí až umučenie, vďaka tomuto našli novú silu, našli nové svetlo pre svoje životy. Pavol, ktorý Ježiša nikdy fyzicky nevidel, píše, že na svojom tele spoznávame moc jeho zmŕtvychvstania. A to je dôležité – nie vysvetlenie, ale premena mocou zmŕtvychvstania.
Pokúsim sa to povedať ešte inak. Iste si spomeniete na príbeh s Ježišovým kamarátom Lazárom. Ježiš dostal odkaz, že Lazár je chorý. Ježiš vedel, že zomrie, napriek tomu zostal ešte štyri dni na svojom mieste. Keď potom išiel do Betánie, vyšla mu oproti Lazárova sestra a hovorila: „Keby si bol býval tu, nebol by môj brat zomrel!“ A Ježiš sa jej pýtal, či verí, že Lazár vstane. Povedala: „Viem, že vstane pri vzkriesení…“, teda potom! A Ježiš povedal dôležité i zvláštne slová: „Ja som vzkriesenie a život…“ Ani on nehovoril v túto chvíľu o zmŕtvychvstaní ako o niečom „potom“. Hovoril o zmŕtvychvstaní ako niečom, čo sa deje. A práve toto „dianie“ je možné vidieť na apoštoloch a ženách okolo nich.
Evanjeliá nevysvetľujú zmŕtvychvstanie, nevysvetlím ho ani ja. Ale ako podstatný odkaz Veľkej Noci vnímam pozvanie „nanovo čítať svoj život“. Verím, že ak sa o to pokúsite, ak si na to spomeniete, nájdete chvíľku času a položíte si otázku, „kde bol Boh vtedy, keď som prežíval to a ono“, že nájdete jeho prítomnosť vo svojom živote. Možno prítomnosť nie podľa našich predstáv, ale predsa dôležitú prítomnosť. Potom sa nám budú aj udalosti opísané v Písme zdať bližšie našim životom.
Peter Cibira