V obci, kde som vyrastal, sme ako chlapci chodili na Veľkonočný pondelok zásadne s vodou. Niekedy jej bolo viac, niekedy menej, ale vždy to bola voda, nie šibáky. Cez televíziu a neskôr cez svoje skúsenosti som vnímal obce, kde sa chodilo zásadne so šibákmi a bez vody. A spoznával som aj obce, kde sa chodilo s jedným i druhým. Len nedávno som sa dozvedel, že Slovensko je v tomto špecifické (samozrejme nielen v tomto). Cez Slovensko prechádza deliaca línia medzi tradíciou východu a západu. Pre východ je charakteristická voda: symbolizuje nové vynorenie sa, očistenie sa, odplavenie všetkého zlého, symbolizuje zdravie a život. Pre západ je namiesto vody charakteristická zelená ratolesť. Preto tie šibáky upletené z ratolestí. A ratolesť symbolizuje život, ktorý sa bude rozrastať, ktorý z púčika vyženie do nových rozmerov, ktorý sa na jar znova prebúdza. V oboch tradíciách – či je to cez vodu, či cez zeleň – sa rovnako ukazuje oslava prebúdzajúceho sa a obnovujúceho sa života. Oba symboly sú pekné a cenné. O chvíľu sa však dostaneme k tomu, že takto sa obnovuje príroda. Ale s človekom a ľudským spoločenstvom je to trochu inak.
Počúvali sme v dnešnom evanjeliu (Mt 28, 8-15) o dvoch skupinách ľudí. Prvá skupina sú ženy, ktoré sa vracajú od prázdneho hrobu. Majú otázky, majú strach, sú prekvapené. A na ceste stretajú Vzkrieseného. K ich pocitom pribudne radosť. A idú rozprávať o svojich skúsenostiach priateľom – apoštolom. Idú im odovzdať odkaz od Zmŕtvychvstalého. Druhá skupina, to sú ľudia okolo veľrady. Tí riešia niečo úplne iné – idú ututlať, čo sa stalo, idú podplácať, pokúšajú sa vymazať zo svojej histórie to, čo je pre nich nezrozumiteľné a rušivé.
Som presvedčený, že obe skupiny by povedali, že šíria pokoj. Ženy by hovorili o tom, že šírenie ich skúsenosti je predsa prinášaním pokoja pre všetkých, ktorí boli Ježišovou smrťou zdeptaní, ktorí stratili nádej… A ľudia okolo veľrady by hovorili, že sa snažia zachovať pokoj, aby spoločnosť nebola rozdelená, aby ju netrápili nevysvetliteľné otázky, aby nemuseli počúvať vyrušujúce hlasy. Obe skupiny by svoje odvolávanie sa na pokoj mysleli úplne vážne.
Čo je teda naozajstný pokoj? Kto z týchto dvoch skupín má pravdu?
Ak čakáte, že teraz idem povedať, že pokoj predsa šírili tí, ktorí sa odvolávali na Krista, tak sa mýlite. Tu musíme byť veľmi opatrní. V kresťanských krajinách totiž (našťastie nie v mene kresťanstva) sme pred sedemdesiatimi rokmi poslali milióny bez súdneho procesu do plynových komôr. V kresťanských krajinách sme ich posielali do gulagov. Jednoduché odvolávanie sa na to, že sme ako-tak blízki Kristovi či poznačení kresťanstvom, vôbec nestačí. Aj pohľad do dejín samotnej Cirkvi umožňuje poukázať na mnohé prípady, kde sa v mene pokoja, Kristovho pokoja (!), urobili vážne chyby. A nemusíme byť ani znalci ďalekej minulosti. Poznáme to z vlastných dejín a len spred pár rokov, že je možné odstrániť schopného človeka, bez možnosti brániť sa, a nepomôže ani biskupská vysviacka.
Jednoducho: odvolávanie sa na Krista vôbec nie je zárukou, že sa všetko robí dobre. Skôr je potrebné nanovo si pripomínať, že musíme byť veľmi opatrní. Skutočný pokoj je naozaj krehká a citlivá vec.
Vráťme sa teda ku spomínaným dvom skupinám. Čím sú charakterizované, čo sa môžeme od nich naučiť o pokoji?
Prvá skupina (ženy a apoštoli) mali viac otázok ako odpovedí. Ale niesli ich. Netvárili sa ako záchrancovia celého sveta, zvesť o Kristovi si odovzdávali po kamarátskej línii, nešli vyriešiť pokoj celej spoločnosti. Druhá skupina (veľrada a ľudia okolo nej) chcú riešiť zložité otázky umlčaním všetkého a všetkých. A tvária sa, že chránia celé spoločenstvo.
A tu sme opäť pri rozdiele medzi tým, ako sa obnovuje príroda a ako sa obnovuje človek. Príroda je silná, ona sa obrodzuje sama, ona je schopná žiť aj bez človeka, dokonca bude bez neho ešte silnejšia. Ale človek si nemôže povedať, že všetko, čo sme pokazili, sa na jar samo stratí a pretvorí. Na opravu všetkého, čo sme pokazili nestačí ani len čisto zrod nových jedincov. Ľudská obroda je tam, kde človek vyrastie zo svojich chýb, kde sa poučí, kde sám napráva veci… Jednoducho jeho obroda neprichádza so samotnou jarou a už vôbec nie popretím všetkého otázneho, ale sa začína zmenou jeho mysle a srdca. Bez toho niet ani skutočnej revolúcie, ani skutočnej ľudskosti, ani skutočného pokoja (to samozrejme nie je nová myšlienka, ale je zásadná).
Skutočný pokoj si vyžaduje veľkú ostražitosť, aby sa pod toto slovo nevkradlo niečo, čo nakoniec k pokoju nevedie. Možno práve tak zažijeme podobné procesy premeny človeka, ako to zažívali svedkovia Zmŕtvychvstalého.
Peter Cibira