Český básnik Jan Zahradníček kedysi napísal, že totalitné režimy sa snažili za každú cenu neprekročiť veľkopiatočný zapečatený hrob. Vieme, čo tým chcel básnik povedať. Ale to nielen totalitné režimy: takmer každý, kto má za sebou nejaké obete, sa snaží, aby neboli viditeľné, aby sa tieto kauzy neotvárali. A dokonca môžeme povedať, že takmer každý z nás má niekedy viac, niekedy menej niečo, čo chce nechať zapečatené, alebo to nevie otvoriť.
Môžem to trochu priblížiť na príklade mladého muža, ktorý robil poctivú konverziu. Urobil aj niekoľko hlúpostí. K obratu ho priviedlo rozprávanie staršieho muža, ktorý tiež žil zle, ale prijal, že Boh mu odpúšťa, že ho miluje, že mu môže pomôcť vrátiť sa na dobrú cestu. Mladý muž, keď to dnes analyzuje, tak hovorí o tom, že síce veril v Boha, ale nebol dovtedy schopný uveriť, že odpustenie, Božia láska, nová cesta sa týkajú aj jeho. Môžeme to brať ako príklad toho, že po istú hranicu prijímame vedomosti o Ježišovi, o Bohu, ale isté časti môžu byť uzatvorené, čakajú na svoje „otvorenie“, ako bol otvorený Ježišov hrob.
Ženy zažili práve otvorený hrob. Spustilo to taký neplánovaný pohyb, že celkom rozumieme, prečo sa vládcovia takých vecí boja. O tom, prečo sa prvé so Zmŕtvychvstalým stretajú hlavne ženy, existuje nejeden vtip. Zväčša smerujúci k tomu, že keby mali túto zvesť ohlásiť muži, ešte dodnes by sme ju nepočuli. Myslím, že ženy tam majú svoje oprávnené miesto. Ale nie preto, že zväčša viac rozprávajú. Skôr preto, že práve ženy boli ochotné ísť k hrobu, nevedia nič o odvalenom kameni. Asi by tam boli stáli s tými voňavými masťami a čakali. A boli pripravené dotknúť sa mŕtveho, ktorý na štvrtý deň v tých podmienkach je už zväčša v rozklade. Napriek tomu ho chcú pomazať pohrebnými masťami! Ich láska bola silnejšia ako smrť. Nakoniec, zväčša je to stále podobné – ženy vedia skôr stáť aj tam, kde už nezvíťazíme nad chorobou, vedia milovať aj tam, kde nezvíťazíme nad bezmocnosťou rôzneho druhu, vedia nadviazať kontakt (dotknúť sa) aj s tým, čo už nedáva nádej. Pre to všetko bolo asi celkom prirodzené, že ženy odovzdávajú posolstvo o zmŕtvychvstaní apoštolom.
Tie ženy sa stali súčasťou zmŕtvychvstania, vstúpili do Ježišovho príbehu, stali sa jeho pokračovateľkami. Rovnako nevedia vysvetliť zmŕtvychvstanie, ale nimi začína veľkonočný pohyb (ktorý pokračoval celými dejinami). Pripomína mi to jedno prirovnanie o Ježišovi: že je ako dvere. To znamená: nie ten niekde naproti, objekt nášho pozorovania, osoba, o ktorej sa môžeme niečo naučiť, rozanalyzovať ju… Ale ako dvere, cez ktoré po otvorení vidíme. Presne v duchu Písma: V Bohu žijeme, hýbeme sa v ňom. Ženy po veľkonočných udalostiach začínajú vidieť z Ježišovej perspektívy, stávajú sa súčasťou deja, môžeme povedať dokonca súčasťou zmŕtvychvstania.
Zmŕtvychvstanie sa nedá vysvetliť. To však nemusí vadiť. Ani zaľúbený či milovaný človek nepotrebuje vysvetliť lásku. Jednoducho z nej čerpá energiu, silu i pohľad na život. K takémuto vnímaniu zmŕtvychvstania sme pozvaní – byť súčasťou príbehu, súčasťou Ducha aj v dnešných časoch.
Peter Cibira