Dnes si pripomíname udalosti Poslednej večere. Ježiš slávil židovskú veľkú noc, ale túto oslavu premenil na prvú Eucharistiu, prvú sv. omšu v dejinách. A pridal testament: Toto robte na moju pamiatku!
Cirkev si vo svojom učení opakuje, že je tam, kde je Eucharistia. Že Eucharistia je jej stredom. A je to skutočne tak – stredobodom cirkvi nie sú univerzity, nie je to Vatikán, nie je to individuálne prežívaná viera, nie sú to svätí ľudia. To všetko je dôležité, ale stredobod je tam, kde sa vieme na pamiatku Ježiša stretávať, kde sa vysluhuje Eucharistia.
Keď som sa postupne zamýšľal, čo povedať v dnešný deň, najprv som prepadol na niekoľko dní svetabôľu. Naskočilo mi, ako ľahko dnes tento dar zahadzujeme. Či pri nás samých, či pri výchove detí. Napadlo mi, ako je dnes problematické prísť do kostola, prijať Eucharistiu. Prichádzalo mi na um, že nevieme vytvoriť spoločenstvá, kde by bol každý prijatý, pochopený, kde by nám bolo dobre. Ako je zriedkavé, aby ľudia z Eucharistie čerpali pokoj a silu. Ale potom som si povedal, že tadiaľto cesta nevedie. Povedal som si, že dnes ideme sláviť. Ideme sláviť, že pri všetkej biede sa ešte vieme aj takto stretnúť, že ešte stále uchovávame tento dar, kde sa premýšľa nad životom v Ježišovom duchu. Napriek tomu, že sme, akí sme. Zaujalo ma, že dnes podobne hovoril v Ostrave biskup Lobkowicz. Spomenul, že v prieskume verejnej mienky dôveruje cirkvi v Čechách 25% ľudí. A rozoberal to: Veď je to vlastne štvrtina! Po dvadsiatich piatich rokoch útokov na cirkev (pridajme aj štyridsať rokov ateizácie) je to vlastne veľmi dobré! A skutočne je možné i takto na to pozerať. Napriek všetkému je to aj dobré.
Chcem ešte spomenúť niekoľko dôležitých inšpirácií z dnešných biblických textov. V prvom čítaní sme počuli o ceste za slobodou (Ex 12, 1-8.11-14). Toto slávili a slávia Izraeliti cez Veľkú noc. Zázrak slobody, ktorý dostali. Zázrak nezávislosti. Sloboda je veľká hodnota. Byť slobodným je veľmi cenné. A napriek tomu, že sloboda nie je jednoduchá, treba sa z nej tešiť. A chrániť si ju. Ale všimnime si posun, ktorý Ježiš v tomto slávení urobil: Umýva apoštolom nohy, aby im naznačil význam a dôležitosť služby pre svet (Jn 13, 1-15). Už to nie je len oslava slobody a nezávislosti. Ale oslava a pobádanie k slobode, ktorá vedie k schopnosti zohnúť sa a pridať svoju ruku i tam, kde by sme sa mohli vyhovoriť, že to majú robiť iní.
Tešme sa, že sme schopní sláviť Eucharistiu. A nech nás vždy vedie k láskavej otvorenosti voči svetu, v ktorom žijeme.
Peter Cibira