Slávnosť Zjavenia Pána je podstatou Vianoc. Aj keď sa nám to možno nezdá. U pravoslávnych kresťanov začínajú Vianoce práve dnes. Keby sa bol býval Ježiš narodil a nikto by nedocenil, nepochopil, čo sa vlastne stalo, bol by jeho život len jedným z mnohých životov. Preto je Zjavenie Pána sviatkom toho, že sme pochopili, čo sme to vlastne dostali.
Ale nepochopili sme to naraz, v jedinom okamihu. Pri svätení trojkráľovej vody som čítal prosby, ktoré sa odvolávali na tri biblické udalosti. Na tú dnešnú, ktorú sme počúvali v evanjeliu (Mt 2, 1-12), ako prišli za Ježišom mudrci, mágovia z východu. Druhá odvolávka bola na Ježišov krst, keď sa – podľa slov Biblie – otvorilo nebo a z neba zaznel hlas, že toto je milovaný Boží Syn, ktorého máme počúvať. A tretia odvolávka bola na Ježišov prvý zázrak v Káne Galilejskej, keď premenil vodu na víno. To všetko patrí k sviatku Zjavenia Pána – hoci je tam tridsaťročný posun, tridsaťročná medzera. Aby sa ukázalo, kto je vlastne pre nás Kristus, na to treba čas. To sa neudeje v jedinom okamihu. Aby sa ukázalo, kto a čo je svetlom pre náš život, čo je to najdôležitejšie a najpodstatnejšie, to neraz vidíme až v spätnom pohľade, až po mnohých sklamaniach, chybách…
Tak je to nielen v histórii celého ľudstva, ale aj v našich konkrétnych životoch. Každá generácia musí na to prísť znovu sama za seba. A každý človek si tie podstatné svetlá svojho života musí nanovo uvedomovať, nanovo ich pochopiť, nanovo zbadať ich dôležitosť. Dnes slávime, že sa medzi nami ukázal Boh. Ale dnešný opis nie je s fanfárami, neznie dunenie bubnov, nie je tam pochod armády, nie je tam kráľovský palác. To všetko by sme asi čakali, ak do dejín vstupuje niekto dôležitý. Spomínajú sa tam síce kráľovské dary – zlato, kadidlo a myrha – ale to je všetko. Boh vstupuje takto. Ak môžeme vôbec niekedy použiť vznešené slová, že do nášho života vstúpil Boh, takmer vždy je to v skrytosti, v diskrétnosti, v zrení, v postupnom uvedomení si.
Dnešné evanjelium je preplnené múdrymi ľuďmi. Herodes bol múdry. Bol to vojenský stratég, podľa histórie veľký staviteľ. Múdri boli aj jeho radcovia, ktorí poznali a mali v rukách Bibliu. Vedeli Herodesovi poradiť, kde sa má Mesiáš narodiť. Múdri boli aj mágovia z Východu. Vyznali sa v astrológii i v starých predpovediach. Komu múdrosť osožila? Koho priviedla ku Kristovi? Hľadáme životnú múdrosť. Pri nej celkom nezáleží na tom, či sme zdatní technicky, jazykovo alebo ekonomicky. Pri takejto životnej múdrosti nie je deliaca čiara v tom, koľko máme škôl. V našich chrámoch, pri našich bohoslužbách chceme hľadať životnú múdrosť, nech patríme do ktorejkoľvek skupiny.
A ešte poznámka k tomu, že mudrci z Východu sa chceli pokloniť novonarodenému Mesiášovi. Pokloniť sa, také slovo sa nachádza v mnohých bohoslužobných textoch. Možno ho občas použijeme, keď ideme do kostola. Prečo by sa mal človek klaňať? Čo je to za fenomén? Ježiš nikdy nehovoril o tom, že by sme sa mu mali klaňať. Nikde v Biblii nie je taká inštrukcia ani príkaz. Iste, apoštoli sa mu vo výnimočných situáciách aj klaňali – napr. pri nanebovstúpení. Ale on k tomu nevyzýval. Čo to teda je? Mudrci z Východu sú iní oproti Herodesovi a znalcom Písma práve tým, že sa chcú pokloniť. Z hľadiska pohybu ľudského tela by sme gesto poklony nemuseli považovať za nič dôležité. Ale je v ňom symbolika. Mudrci sa od Herodesa a znalcov Písma líšia práve tým, že hľadajú to správne, čomu sa pokloniť, toho pravého, komu sa pokloniť. Bez veľkého dokazovania a vysvetľovania môžeme povedať, že každý človek sa niečomu alebo niekomu klania. A je to veľmi podstatné, čomu sa klaniame. Práve to, čomu sa klaniame, môže byť dôležité pri hľadaní múdrosti života.
Zakončím to prosbou za nás všetkých. Prosím o to, aby sme vedeli rozpoznať svoju hviezdu. Hviezdu Božej milosti, ktorú máme všetci. Aby sme ju zbadali a aby sme ju pochopili. A aby sme mali odvahu a silu ju nasledovať.
Peter Cibira