26. 10. 2025 – 30. nedeľa v cezročnom období
Na detskom ihrisku pribudla nová preliezka. Bol to akýsi hrad či pevnosť a deti mali tri možnosti, ako sa dostať hore: buď úplne bez problémov cez mostík, alebo ťažšou cestou pomocou rebríkov, alebo najťažšou cestou, kde deti museli skúsiť liezť pomocou lana a lezeckej steny. K preliezke prišiel otec s malým synom a ten sa vydal tou najťažšou cestou. Úplne sa mu nedarilo. Medzitým prišla iná žena so svojím synom. Aj ten sa chcel pokúsiť zdolať najťažšiu možnosť, ale mama ho zahriakla, nech to nechá tak, že si ublíži a že nemá na to. Chlapec poslúchol a chcel skúsiť menej náročnú trasu. Ale mama ho opäť zahriakla podobnými slovami. Tak vyšiel hore po mostíku a z vrchu pozoroval prvého chlapca. Keď videl, že sa chlapcovi niečo nepodarilo, len sa škodoradostne usmieval. Ten sa však nedal odradiť a nevzdával sa, až sa mu nakoniec podarilo dostať sa hore najťažšou cestou.
Otec chlapca sa však na základe toho, čo videl, začal zamýšľať, čím to je, že sa deti potrebujú jeden druhému smiať.
Spomenutý príbeh nám tak trochu podsúva niektoré odpovede: môže to byť napríklad tým, že niekto nemá dostatok sebavedomia, dokonca jeho sebavedomie možno zabili samotní rodičia, a tak si človek utvrdzuje svoj sebaobraz tým, že sa smeje inému, prípadne ho ponižuje. Nie sú to však všetky odpovede na spomenutú otázku.
Keď vidíme, že sa deti posmievajú jeden druhému, snažíme sa ich vychovávať. Vysvetliť im, že to nie je dobrá cesta.
Horšie však je, ak si dospelý zachová tieto detské spôsoby. Ak si dospelý potrebuje takto zvyšovať sebavedomie.
Dnes sme počuli (Lk 18, 9 – 14) príbeh o farizejovi, ktorý pohŕdal všetkými slabými a zlými ľuďmi. Vrátane mýtnika – colníka, ktorý bol neďaleko. Tento farizej asi nebol zlý človek. Veď mohol vymenovať veľa zlých vecí, ktoré nerobí, a pridať zoznam dobrého veľa toho, čo robí. Jedinú chybu, ktorú môžeme na ňom vidieť, je pohŕdanie.
V príbehu bol aj mýtnik – colník. Tiež nevieme, či to bol zlý človek. Colníci boli považovaní za verejných hriešnikov predovšetkým preto, že clo vyberali pre okupantov. Slúžili tak nenávidenému režimu. Samozrejme, k tomu sa dalo predpokladať, že obohacovali aj seba. Ale či takto okrádal aj Ježišom spomínaný colník, to nie je isté.
Podobne ako tento colník sme aj my neraz v službe systému, ktorý nemusí byť dobrý, ktorý je hriešny a ubližuje iným. Ale nevieme, ako z toho von. Neraz či chceme, či nie, aj my tieto nespravodlivé systémy svojím konaním udržiavame. Už to je dôvod, aby sme inými nepohŕdali, pretože sami nevieme zastaviť mašinérie, v ktorých sa nachádzame.
Sv. Bazil si kedysi veľmi dávno povzdychol: „Kto z nás je schopný povedať: Som hriešny, ale netrestaj za to svet!“ Aj keď nevieme zmeniť hriešne systémy, v ktorých žijeme, je veľmi potrebné aspoň pravdivo vnímať, že aj my ich neraz udržiavame.
Ďalší dôvod, prečo by sme sa mali strániť pohŕdania inými, je veľmi jednoduchý: som človek. A každému človeku je blízke, že môže urobiť chyby i hriechy. Farizej v dnešnom podobenstve začal svoju modlitbu slovami: „Ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia…“ Ježišovo rozprávanie akoby mu však odpovedalo: „Ale si!“ Je cenné, ak môžeme povedať, že sme v niečom dobrí, že sa nám darí nerobiť zlo a robiť dobro. Buďme na to hrdí. Ale buďme si vedomí toho, že sme ľudia a môžeme prekvapiť aj seba samých. Navyše, o druhom nevieme, čo všetko sa podpisuje na jeho správaní. Nevieme, aký by sme boli „v jeho topánkach“.
Z dnešného evanjelia si môžeme odniesť povzbudenie, aby sme druhými ľuďmi nepohŕdali. Je to však veľmi ťažké v našich časoch, kde sa stalo bežným vyjadrovacím prostriedkom nálepkovanie ľudí, vyjadrovanie odporu, odvracanie sa od nich. Práve preto je takéto povzbudenie dôležité. Skúsme teda neodsudzovať a učme sa konečný súd nechávať na Boha.