1. 10. 2023 – 26. cezročná nedeľa
Dnešné podobenstvo je, myslím, zrozumiteľné aj bez vysvetľovania. Veď kto z nás nepozná ten pocit „Nechce sa mi.“? A nie je to žiadna hanba. Často, možno denne robíme veci, ktoré sa nám nechcú. Ale predsa ich robíme.
Čo človeka pohne k činnosti? Ak zostaneme verní Ježišovmu obrazu a budeme premýšľať nad vinicou či zemou, tak sú ľudia, ktorých pohne pohľad na zem. Aby nezostala neobrobená, aby všetko nevyšlo nazmar. A to je pekné a dôležité. Sú ľudia, ktorých pohne vedomie, že ak nebudú robiť, zajtra (pozajtra, o pár dní či rokov) bude zle. Pre nich i pre ich blízkych. Tiež celkom dôležité a pekné. A sú ľudia, ktorých pohne strach z toho, že im bude niekto vyčítať ich nečinnosť a lenivosť.
Dnešné Ježišovo podobenstvo prináša tému zodpovednosti.
Ak ste vychovávali deti, tak viete, že výchova k zodpovednosti vôbec nie je jednoduchá. Áno, chceme im ukázať príklad, rozprávame o tom. Ale žiaden jednoduchý manuál tu neexistuje. Ani žiadna istota, že prijmú náš príklad a naše ponaučenia.
Dnes viac ako inokedy predtým vnímame napätie medzi osobnou slobodou a zodpovednosťou za spoločenstvo. Sme moderní ľudia a moderná doba priniesla to, že si môžeme povedať, že chceme žiť po svojom. A chceme, aby to druhí rešpektovali. Nechceme byť obeťou systému. Chceme si zvoliť vlastnú cestu. Oproti tomu stojí práca pre spoločnosť. Vieme, že neprežijeme sami. Spoločenstvo od nás niečo očakáva. Zodpovednosť je súčasťou nášho života.
Obe tieto hodnoty sú veľmi dôležité. Aj keď tézy individuálnej slobody môžu na prvý pohľad vyzerať dosť sebecky, predsa táto sloboda je veľkým výdobytkom a veľkou možnosťou. Ale rozmer spoločného je rovnako dôležitý. Nemôže nás preto prekvapiť, že tu existuje napätie medzi oboma. Hľadáme cestu miery jedného i druhého. A to nie je jednoduché. Ale dôležité je oboje.
Dnešný evanjeliový text nám toto všetko môže pripomenúť. Ale Ježišovo podobenstvo bolo predovšetkým náboženskou kritikou farizejov a zákonníkov. To preto, že mali rituály, učenie o Bohu. Ale nakoniec to skončilo ako veľa zvykov a slov. Bez skutkov. A to je riziko aj dnes. Môžeme byť múdri, môžeme mať svoje dobré zvyky, a predsa nám môžu chýbať činy.
Napriek tejto ostrej kritike je pre mňa toto podobenstvo slovom o nádeji.
V Ježišovom podobenstve sa nenachádza ideálny syn. Teda taký, ktorý aj povie svoje „áno“, aj ide od vinice. Možno preto, že v každom jednom z nás je aj ten lenivý syn, ktorý nakoniec ide do vinice, ale aj ten, ktorý svoju lenivosť skrýva za kopu pekných rečí. Ale tu je práve tá nádej. Že sa v nás vie rozkývať to dobré. A ľudstvo to mnohokrát dokázalo a ukázalo. A to je naša nádej aj dnes.
Pozvanie do vinice? To nie je pozvanie k nejakej náboženskej agende. To je pozvanie do života. Pozvanie, ktoré sme všetci dostali.
Posledná poznámka je, že otec a pán vinice z dnešného podobenstva sa svojim synom nijako nevyhrážal. Len ich pozval. To isté je v našom živote. Boh sa nám nevyhráža. Ale pozýva. A nádej je v tom, že napriek všetkej svoje lenivosti a nedostatočnosti snáď započujeme a splníme toto pozvanie. Pozvanie do života, ktorý od nás aj niečo čaká.