1. 3. 2026 – 2. pôstna nedeľa
Všetci vieme, že existuje nemalá skupina ľudí, ktorí nie sú ani proti viere, ani za vieru. Jednoducho povedia, že nepotrebujú takéto otázky ku svojmu životu. Nedá sa s nimi o viere ani rozprávať, pretože majú svoj jediný argument: Nepotrebujem to. A tam diskusia končí.
Keď sa s takýmito ľuďmi stretávam, potom neraz premýšľam, v čom je moja a naša viera prínosom? Ako by som sa hájil?
Spomeniem len niekoľko oblastí, kde vidím vieru – hlavne pokiaľ je vnútorná a premýšľaná – ako prínos.
Viera mi stále pripomína, že život má zmysel. A to aj vtedy, keď ho neviem nájsť a pomenovať. Viera mi znovu pripomína umenie žasnúť – teda schopnosť pozrieť sa na život ako na nádherný dar či zázrak, ako na zarážajúci kolobeh a systém. Tiež mi znovu pripomína vidieť vo väčšom celku – teda, že tu nie som sám, že moje konanie môže mať dopad aj na ďalšie generácie, že život nie je len súčet mojich okamihov… Tiež mi často pripomína, že v každom človeku je niečo dobré – pripomína mi to i vtedy, ak to dobro neviem odhaliť.
To je len niekoľko oblastí, v ktorých vidím prínos viery. Ak sa však na vec pozrieme bližšie, ona má spoločného menovateľa: Viera, to je akoby hľadanie nového pohľadu či nadhľadu.
Toto vidím ako podstatu aj v dnešnom rozprávaní evanjelia. Traja apoštoli zrazu a na krátky okamih videli Ježiša v inom svetle, videli ho ako zdroj svetla. Toho Ježiša, ktorého poznali v bežných životných situáciách, toho Ježiša, s ktorým o malú chvíľu zostúpia z hory a on bude v jeho bežných šatách a s bežnou farbou tváre. Bol to pre nich okamih akéhosi precitnutia, nového pohľadu, novej skúsenosti.
Prečo to videli len traja apoštoli? Pre mňa je odpoveď jednoduchá. Preto, že takto to v živote býva. Okamih precitnutia, nového videnia nie je pre všetkých v rovnakej chvíli. Každý ho má inokedy, v iných súvislostiach.
Nemusí ísť o žiadne veľké zážitky. Pamätám si na svoj zážitok, ktorý vnímam ako akýsi druh precitnutia. Niekedy pred 30 rokmi som sa modlil a zrazu ma prenikol hlboký pocit, že Boh mi nie je nič dlžný. Jasné, to všetci vieme. Vedel som to i ja. Ale v tú chvíľu sa mi to celé ukázalo akosi významnejšie, akosi to nanovo zapadlo do mojich postojov. Neodradilo ma to od Boha. Práve naopak. Odvtedy si oveľa viac uvedomujem, že nič nie je samozrejmé a všetko čo dostávam, je dar.
Toto bol takpovediac náboženský zážitok. Náboženské precitnutie. Nemusí však ísť len o náboženské zážitky. K okamihom precitnutia môže patriť čokoľvek: zrazu vidím dôležitosť a cennosť nejakého človeka úplne inak, význam času úplne inak, svoje životné priority… A ja som presvedčený, že takéto záblesky svetla, ktoré nás posúvajú ďalej, máme všetci.
Dnešné evanjelium nám môže pripomenúť, že takéto okamihy sú veľmi dôležité. Zväčša máme v sebe sklon vyťahovať zo svojej pamäte zlé veci. Kolega do dnešných čias spomína, keď ako mladý kaplán počúval staršiu ženu. Chcel byť pozorný poslucháč, a tak ju dlho nechal rozprávať o tom, že jej kedysi ukradli pole. Po čase sa kolega pokúsil posunúť dialóg ďalej. A pripomenul jej, že vychovala deti, už má vnúčence, že predsa musela zažiť aj niečo pekné. Ona to odbila jednou vetou: „Áno, ale to pole…“ Takýto sklon môžeme mať niekedy všetci. Zlé zážitky nás menia. Ale menia nás aj tie dobré. Preto je potrebné si ich uchovávať ako niečo cenné.
Nie, určite vás nejdem viesť k naivite, aby ste si mysleli, že všetko je dobré. Ak by niekto povedal, že v súčasnosti skôr pijeme z kalicha horkosti, dal by som mu za pravdu. Ten kalich však môže byť ešte horkejší a napriek všetkej horkosti nie je všetko len zlé.
Najcennejšia výzva dnešného evanjelia je, aby sme počúvali Ježiša. Prajem nám to všetkým –aby sme hľadali nové porozumenie jeho slovám, nové lúče svetla pre naše životy.