1. 6. 2025 – 7. veľkonočná nedeľa
Čítali sme úryvok z Ježišovej modlitby na rozlúčku (Jn 17, 20 – 26). Predtým sme v 1. čítaní počúvali o kameňovaní prvého mučeníka kresťanstva sv. Štefana (Sk 7, 55 – 60). A v 2. čítaní sme čítali z Apokalypsy, teda z knihy o posledných veciach, o konci sveta (Zjv 22, 12-14. 16-17. 20). Vo všetkých týchto úryvkoch sa niečo končí. Ale vo všetkých môžeme vidieť, že majú otvorený koniec. Nie je to definitívne ukončenie, ale sa tam hovorí o pokračovaní. Zomierajúci Štefan vidí otvorené nebo, Apokalypsa končí prísľubom „prídem čoskoro“ a Ježiš prosí za ľudí, ktorí zostávajú a budú niesť jeho princípy.
Kresťanstvo sa dá označiť ako náboženstvo s otvoreným koncom. Keď chodíme do chrámu a čítame si tu dvetisíc rokov staré príbehy, nerobíme to preto, aby sme sa len ponárali do minulosti. Snažíme sa to preložiť do dnešných pomerov a hľadáme tam silu a smerovanie pre budúcnosť, pre naše životy. Platí zásada, že človek, ktorý nepozná minulosť, je s väčšou pravdepodobnosťou odsúdený na opakovanie chýb. Ale pritom nejde o zotrvávanie v minulosti. Ide nám o budúcnosť.
Táto budúcnosť, tento otvorený koniec však neznamená lacnú útechu typu „zas bude všetko dobré“. Neznamená to happyend. Je to skôr nádej, že Boh nám ukáže svoje cesty. Že nás neopustí.
Pre mňa to veľmi dobre vystihuje pasáž z knihy Citadela od Antoine de Saint-Exupéry. Je to náročná kniha, v ktorej vladár dáva rady svojmu synovi. Je tam rozoberaných veľmi veľa tém. V jednej pasáži sa hovorí ako panovník stúpal na vysokú horu a chcel sa stretnúť s Bohom. Veľmi túžil po istote, že Boh je tam prítomný. Pozrel sa na strom, na ktorom sedel havran. A povedal si, že potvrdením Božej prítomnosti bude, ak havran odletí, keď sa on domodlí. Avšak keď skončil modlitbu, havran pokojne sedel na svojom mieste ďalej. Panovník sa pobral naspäť. Cestou dole z hory ho však prenikla veľká radosť, ktorú nevedel vysvetliť. Premýšľal nad tým a dospel k presvedčeniu, že je to dobre, že havran neodletel. To by bolo len potvrdením jeho predstáv. Potvrdenie jeho samého. Ale cez radosť mohol vnímať, že Boh si našiel inú cestu, ako mu ukázať svoju prítomnosť.
Ten príbeh, z môjho pohľadu, dobre vystihuje, ako je to s otvoreným koncom, so zajtrajškom a s našou nádejou. Chceme byť ľudia nádeje, ktorí veria v dobrú budúcnosť. Aj keď bude možno odlišná od našich predstáv a riešení. Chceme dôverovať, že Boh si nájde svoje cesty.