Začínajú sa prázdniny. Pre väčšinu z nás je to čas na oddych, preladenie. Tešíme sa. Evanjelium dnešnej nedele (Mk 5, 21-43) akoby to však nebralo do úvahy. Na Ježiša dopadajú problémy ľudí okolo neho. Dva spojené príbehy – príbehy o utrpení, o strachu i o zomieraní. Evanjelista Marek na viacerých miestach spája dva príbehy. Nevieme presne, či sa skutočne udiali hneď za sebou, alebo ich spojil evanjelista preto, aby zdôraznil pre neho podstatné skutočnosti. Aj dnes je v texte nenápadná zmienka o číslach: žena trpela 12 rokov a dievča malo tiež 12 rokov. Môžeme predpokladať, že čitatelia v prvých generáciách kresťanov v tomto videli jasný odkaz na dvanásť kmeňov Izraela, teda na celý izraelský národ. Ak je to tak, potom to nie je len rozprávanie o dvoch príbehoch utrpenia, ale aj o úpadku celého národa.
Takýto pohľad na dnešné evanjelium je skeptický. Vidíme len všetko zlo, ktoré sa na nás rúti.
Iný čitateľ by možno namietol, že veď toto rozprávanie je o uzdravení a vzkriesení. A ak je to aj o celom národe, tak potom je to text o nádeji pre tento národ. Iste, aj takto je to možné vidieť.
Ale ďalší čitateľ by možno pripomenul: Prečo sa takéto uzdravenia a vzkriesenia nedejú nám? Zle sa modlíme? Málo sa modlíme? Sme zlí?
Ježišove uzdravenia sú odkazom, poukazom. Ale nie poukazom na to, že si vieme vyprosiť čokoľvek. Skôr poukazom, ktorý má nastaviť naše vnútro, naše postoje…
Pokúsim sa to priblížiť iným rozprávaním. V tomto týždni som videl nahrávku staručkého benediktínskeho mnícha, ktorý žije kdesi vo Viedni. Starec hovoril, že všetci ľudia – veriaci i neveriaci, budhisti i kresťania, mladí i starí – túžia po šťastí. Aj keď my možno nepoužívame tento slovník, so starcom môžeme súhlasiť. Skutočne túžime po troche pokoja a radosti, teda po šťastí. Mních však porovnával šťastie a vďačnosť. A hovoril, že je veľa ľudí, ktorí hovoria, že keď dosiahnu či budú mať to a ono, budú šťastí. Avšak veľmi často po dosiahnutí svojich predstáv začínajú túžiť po ďalšom a ďalšom. Neuspokoja sa. A ak sa aj stanú šťastnými, nie vždy sa stanú aj vďačnými.
Naopak to je vtedy, ak na začiatku nie je túžba, ale vďačnosť. Ľudia, ktorí vedia byť vďační, ktorí majú vďačnosť ako základ svojho nastavenia, tí vedia byť aj šťastní. Ak sme v hĺbke svojho srdca predovšetkým vďační, potom všetko, čo dostávame, je navyše, je to dar, a nie nami vytvorená alebo zaslúžená skutočnosť. Potom vieme veci doceňovať, aj sa tešiť – teda byť aj šťastní, hoci všetky vonkajšie ukazovatele nemusia byť ideálne. Staručký benediktínsky mních upozorňuje na túto nenápadnú zámenu. Podstatná je vďačnosť. Ak sme šťastní, nemusíme byť a často nebývame vďační. Ale vieme byť šťastní, ak sme v prvom rade vďační.
To je príklad podstatného vnútorného nastavenia. Aj dnešné evanjelium môžeme vnímať predovšetkým ako odkaz na vďačnosť za všetko, čo sme dostali a dostávame nezaslúžene. Môže byť pozvánkou k odstupu od seba. K odstupu, ktorý nám pomôže posúdiť, či dobre vidíme svoje ciele a svoju cestu k šťastiu. Nie je vyjadrením istoty, že si vyprosíme, čo chceme. Ale je vyjadrením istoty, že všetko, čo dostávame, je znovu a znovu dar.
Peter Cibira