V tomto týždni bol v Smoleniciach pohreb 36-ročnej ženy, etnologičky Emílie Biháriovej. Zahynula v Tanzánii pri automobilovej nehode. Bola členkou misijného projektu pre krajiny tretieho sveta. Pri tejto príležitosti som čítal rozhovor so slovenským lekárom Vladimírom Krčmérym, ktorý je spúšťačom a dušou týchto projektov. Krčméry v rozhovore hovoril, v akých podmienkach jeho ľudia pracujú. Problémy pripravuje príroda, zaostalosť, ale aj ľudia. Hovoril napr. o lekárke, ktorá vybudovala školu. Zobrali jej ju. Nevzdala sa a postavila nemocnicu. Zobrali jej ju. Napriek takýmto podmienkam a okolnostiam sa Krčméryho ľudia nevzdávajú a pracujú. Vychovávajú a vzdelávajú deti, starajú sa o chorých, učia dospelých… Sú to už desiatky slovenských a českých vysokoškolákov, ktorí takto pomáhajú v Afrike i v Ázii. Vladimírovi Krčmérymu redaktor položil otázku o jeho plánoch do budúcna. Lekár však už nemá veľké plány. Vzhľadom na prekonané diagnózy a na svoj zdravotný stav je presvedčený, že mu už nezostáva veľa času. V tomto duchu vypovedal svoje prianie, že by rád zomrel doma, v kruhu svojej rodiny. A že by tiež veľmi chcel, aby jeho vnúčence a jeho deti nemali na stenách plagáty pseudohrdinov, ako sú speváci a futbalisti, ale aby si vážili skutočných hrdinov, aj keď nenápadných.
A teraz k evanjeliu (Lk 14, 1.7-14). Ježišova reč dnes pôsobila ako lekcia zo slušného správania. Ale určite to nie je text, ktorý môžeme zaradiť do učebníc etikety. Ježiš – verný svojmu štýlu – hovoril obrazne. Nemôžeme predsa sedieť na hostinách permanentne len s chorými a slepými. Tu ide o hlbšie posolstvo.
Keď som si čítal túto Ježišovu reč, moja myseľ utekala do minulosti. Pripomenul som si jedny majstrovstvá sveta. Úmyselne nepoviem aké majstrovstvá. Slovenské mužstvo prehralo. Keď hrali štátnu hymnu víťazov, slovenskí fanúšikovia pískali. A ja som sa hanbil. Pripomenul som si tiež jeden koncert. Dobrá hudba, dobré publikum. Až na jedného podguráženého mladého muža, ktorý si myslel, že je najvtipnejší a my potrebujeme k zážitku práve jeho. Priotrávil večer všetkým ostatným. Moja myseľ v spomienkach tiež zabehla k niektorým politikom. Ani tu nepoviem – úmyselne – ku ktorým. Len sa mi vynorili spomienky na nekultúrnosť, neúctu, aroganciu. Aká je to škoda, že „slušnosť“ sa dnes stala takmer neslušným slovom. Keby sme boli slušní, už len slušní k sebe, život by vyzeral inak. Pritom odvolávanie sa na slušnosť – to ešte vôbec nie je kresťanstvo. Slušní by sme mali byť preto, že sme ľudia. Pravidlá slušnosti sme objavili ako spôsob vyhnúť sa problémom, zbytočne nevyrušovať. Ak napr. jeme príborom, je to preto, aby sme všetko nepochytali špinavými rukami. Podobne majú význam pravidlá prednosti vo dverách, komu uvoľniť miesto na sedenie, ako sa zdraviť, ako hovoriť s úctou… Nedostatok slušnosti je nedostatok základných ľudských návykov na uľahčenie života. Škoda, že „slušnosť“ je dnes skoro neslušné slovo!
Posolstvo dnešného Ježišovho rozprávania vidím predovšetkým v pripomenutí si zdravej pokory. Evanjelium nám to bude vždy pripomínať, aj napriek tomu, že žijeme vo svete, kde sa ľudia chcú prezentovať svojimi názormi, svojím vkusom, svojou veľkosťou. Mať zdravú pokoru znamená prijať, že nemusíme byť na stránkach novín, nemusíme vždy presadiť svoju pravdu. Oveľa viac ako navonok hodnotní by sme mali byť – a mali chcieť byť – vnútorne hodnotnými ľuďmi.
Druhá pripomienka vychádzajúca z dnešného evanjelia smeruje k veľkodušnosti. Keď Ježiš hovoril o pozvaní na hostinu pre chorých, mrzákov, slepých, tak hovoril o veľkodušnosti, pri ktorej človek robí aj niečo, čo sa nemusí vrátiť. Aj to patrí k znakom človečenstva; sme schopní urobiť niečo aj nezištne – a aspoň občas by sme sa mali o to aj pokúšať.
Príbeh zo začiatku dnešného príhovoru nám naznačuje, že aj pokora, aj veľkodušnosť tu stále sú. A to nielen tam kdesi ďaleko na africkom kontinente. Ich možnosť je aj v každom jednom z nás.
Peter Cibira