10. 11. 2024 – 32. nedeľa v cezročnom období
„Žena dala do chrámovej pokladnice dve malé mince, čo je kvadrans.“ Kvadrans je „štvrtina“. Neviem, o akú hodnotu išlo, ale predstavujem si to ako štvrť eura, teda 25 centov. Keby nám niečo pravidelne každý mesiac zdražovalo o 25 centov, asi by to bola vážna téma. Ale inak – nech by človek takúto sumu akokoľvek zle investoval či takouto sumou niečo podporil –neviem si predstaviť, že by suma 25 centov bola pre nás téma.
Ježiš však z tejto malej sumy tému urobil. A keď sa na to pozrieme bližšie, je to hneď niekoľko cenných a dôležitých tém na premýšľanie.
Poďme však od začiatku dnešného evanjelia (Mk 12, 38-44). Ježiš učil zástupy. A výučba v tomto úryvku bola kritická voči farizejom. Ľudia sa ich majú chrániť.
Nielen na tomto mieste je Ježiš voči nim kritický. To dobre vieme. Preto by som rád pripomenul – a občas to pripomínať treba – že to neboli nejakí banditi. Boli to slušní ľudia. Mnohé by sme im dokonca mohli závidieť a v mnohom môžu byť pre nás inšpiráciou. Napr. boli to ľudia, ktorí sa úprimne snažili zachovávať Boží zákon. Mať v poriadku všetky pohľadávky Božieho zákona voči nim. Čo veľmi obdivujem, boli to ľudia, ktorí permanentne študovali Písmo. A s tým súvisí, že o ňom aj navzájom diskutovali. Pre nich najvyšší prejav zbožnosti bolo kladenie otázok o Bohu, o Zákone, o zmysle. A to je – z môjho pohľadu – naozaj hodné obdivu. Záležalo im na spoločnosti, boli jej lídrami a chceli ju viesť k zachovávaniu Zákona, teda k spoločnému smerovaniu a celistvosti národa. A nielen že rozprávali o tomto všetkom, ale sami platili chrámové desiatky, teda sa pričiňovali o dianie kultu a o všetko s tým spojeným. A predsa, aj keď sa o toto všetko snažili, nedokázali sa vymaniť z pokušenia robiť veci navonok, pre svoj imidž a pre svoje postavenie v spoločnosti a v pohľade ľudí. Toto im Ježiš vytýkal.
V dnešnej kritike zaznela aj veta, že vyjedajú domy vdov. Vdovy vo vtedajšej spoločnosti patrili k jednej z najohrozenejších a najmenej chránených skupín. Ježiš teda farizejov, okrem iného, obvinil zo zneužívania náboženstva a svojej náboženskej moci.
Zneužívanie náboženstva a moci je veľmi silná téma. Všetci vieme, že v katolíckej cirkvi zápasíme už približne tridsať rokov s prípadmi zneužívania. Nijako nie je jednoduché sa s tým vyrovnať. Je to obrovská trhlina v dejinách cirkvi. Nejde však len o zneužívanie detí, ale o všetky druhy zneužitia moci. Najhoršie na tom je, že nenájdete dokonalú možnosť, ako tomu predchádzať.
Zneužívaniu moci však môže podľahnúť každý človek, ktorý má čo len malú moc. Či je to v politike, vo firme, v spoločnosti alebo v rodine. Tiež nie je jednoduché tomu predísť a odolať takému pokušeniu.
U Ježiša však môžeme vnímať, že za najhoršie považoval zneužitie náboženskej moci. Teda keď sa v mene Boha ponižujú iní ľudia, keď sa v jeho mene rozdeľuje spoločnosť, keď v jeho mene vznikajú rozbroje. A aj toto je stále živá a vážna téma.
Po skončení vyučovania kritického voči farizejom obrátil Ježiš pozornosť na vdovu, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice svojich „25 centov“. Exegéti takmer jednohlasne hovoria, že ju vyzdvihol preto, že v jej geste je možné vidieť odovzdanosť sa Bohu. Dobre, ale súčasne všetci nejako cítime, že odovzdanosť a dôvera Bohu predsa nemôže znamenať, že všetko odovzdám, o nič sa nebudem starať. Že budem čakať len na jeho zásah. Ako je to potom s tou dôverou v Boha?
Pri predstave vdovy, ktorá vhodila svojich „25 centov“ do pokladnice mi napadá odpoveď, že dôvera v Boha môže byť prejavená aj v tom, že nerezignujeme. Na rezignáciu môžeme mať veľa dôvodov: niekto sa doma cíti ako piate koleso na voze; niekto sa v súčasnom svete cíti ako na lodi, ktorá ide úplne opačným smerom, ako by on chcel; niekto sa môže cítiť rezignovaný, že má len jeden volebný hlas, s ktorým nedokáže nič; niekto sa cíti rezignovaný, pretože si uvedomuje svoje hranice, že nie je dokonalý, že nevládze zmeniť ani seba… Je veľa dôvodov na rezignáciu. Ale tá žena z evanjelia nám môže pripomenúť, že aj tie naše malé centy majú svoje miesto. Môžeme ju vidieť ako tú, ktorá nestratila dôveru, že aj jej príspevok má svoje miesto a svoju cenu.
Často hovorím o pridaní svojej kvapky či svojej omrvinky dobra do nášho sveta. Uvedomujem si však, že je to reč na tenkom ľade. Pretože mať len kvapku či omrvinku možností, sa môže veľmi ľahko prelomiť do spomínanej rezignácie.
Asi je veľmi potrebné uvedomovať si, že sme súčasťou dlhej reťaze. Od jedného ekonóma[1] mám vyjadrenie, že ešte pred 200 rokmi hladovalo 90% ľudí a 10% malo čo jesť. Dnes je to opačne: 90% ľudí má čo jesť a 10% hladuje. Iste, tie čísla sú len obrazné, ale pripomínajú nám, že svet nie je len to, čo teraz vidíme. Že aj naša kvapka či omrvinka môže mať svoju cenu, i keď len veľmi ťažko postrehnuteľnú našimi očami.
Druhé, čo by som chcel dnes k spomínanej vdove podotknúť, je, že nám pripomína, že každý raz vhodíme do pokladnice života tých svojich „25 centov“. Niekto bude možno odchádzať s vedomím – aspoň vo vlastných očiach – že je to oveľa viac ako 25 centov. Niekto si bude vedomý len naozaj malej ceny. U niekoho budú rozprávať pri rozlúčke o jeho veľkej hodnote. A u ďalšieho ani nebude čo povedať. Kresťanstvo nám do toho všetkého stále pripomína, aby sme sa snažili žiť tak, aby tých našich „25 centov“ malo hodnotu pred Bohom. Daj Boh, aby to tak bolo.
Aj toto nám môže pripomínať vdova z evanjelia.
[1] Tomáš Sedláček