Začnem prvým čítaním (Dt 26, 4-10). Počúvali sme Mojžišove smernice pre slávenie najväčšieho národného sviatku u Židov, teda smernice pre slávenie Veľkej noci. Celými dejinami si izraelský národ týmto sviatkom pripomína, že bol vyslobodený z egyptského otroctva, že je slobodným a vyvoleným ľudom.
Na základe toho sa chcem dotknúť krehkej témy slobody. Keby sme začali diskutovať, či sme boli v minulom režime neslobodní, viacerí by povedali, že úplne nie. Istá miera slobody tu bola, neboli všetci ľudia pozatváraní a prenasledovaní. Proti tomu by však asi hovorili ľudia, ktorí chceli cestovať, a nemohli, ľudia, ktorí chceli slobodnejšie vychovávať deti, a nemohli. A tiež ľudia, ktorí chceli pracovať na svojej dedovizni, a nemohli. A aj tí, ktorí chceli žiť slobodne svoju vieru, a nemohli. A možno by sa ozvali i tí, ktorí si nemohli dať účes podľa svojich predstáv… Napriek tomuto všetkému však istá miera slobody tu predsa len bola. Keď sme dosiahli slobodu a väčšina z menovaných problémov bola odstránená, mali sme pocit skutočnej slobody? Nehovoríme aj dnes, že sme si slobodu takto nepredstavovali? Hovoríme tak hlavne vtedy, keď sa stretneme so zámenou slobody za anarchiu, keď narazíme na vykorisťovanie, keď nás niekto nepravdivo kritizuje a nikto ho nezastaví… Opäť je pravdou, že sloboda tu aj je, aj to nie je ono. Máme vonkajšie ukazovatele slobody, ale aj jej niečo chýba.
Sloboda je veľmi cenný dar, ale úplne ideálna asi nikdy nebude. Okrem jej vonkajších podmienok si výrazne žiada, aby ju užívali zrelí ľudia, ktorí si ju nezamenia za svojvôľu.
A tu sme už pri evanjeliu (Lk 4, 1-13). Počúvali sme o pokúšaní Ježiša na púšti. Ježiš tu nezápasí o vonkajšie podmienky a okolnosti. Zápasí o to, akým má byť on sám. Je to text, ktorý vykresľuje Ježišovu zrelú vnútornú podobu.
Som presvedčený, že dnešný text bude vždy zrozumiteľný pre ľudí, ktorí si začnú vážne klásť otázku, čo je v živote podstatné, o čo v ňom má ísť.
Skúsme si to trochu zhrnúť a trochu to aj inak pomenovať. Ježiš dostal tri ponuky od diabla, ktoré vyhodnotil ako pokušenia, a teda ich odmietol. Prvé pokušenie bolo, aby si z kameňov urobil chleby. Keby sme to chceli povedať inak, bolo to pokušenie jesť a užívať si. Všetci vieme, že aj jesť, aj užívať si je v živote dobré. Ale je to celé? Ide len o to? Bez veľkých diskusií asi prídeme k tomu, že takému životu niečo chýba. Jednoducho tu nie sme len preto, aby sme jedli a užívali si. Druhé pokušenie bolo pokušenie moci. To ani nemusíme inak pomenovať. Ježiš odmietol rýchlu cestu, aby si podmanil celý svet – či už mocou, či manipuláciou. Sme slobodní ľudia a v odmietnutí pokušenia moci sa ukazuje, že nás tak vnímal aj Ježiš. Tretie pokušenie – aby skočil z veže, veď predsa ho budú anjeli chrániť – by sme mohli premenovať na pokušenie predviesť sa. Väčší či menší sklon predvádzať sa a byť na výslní máme všetci. Ale aj tu vieme bez veľkých dôkazov zbadať, že na našom predvádzaní nestojí život. Nemôže ísť iba o to. Slávni ľudia hovoria, že včerajší úspech je tá najstaršia vec na svete. Jednoducho sa nedá na tom položiť celý život.
Ak zhrniem všetky tieto Ježišove pokušenia, vychádza mi spoločný základ všetkých: diabol ho navádzal, aby – ak niečo môže urobiť – to urobil. Ježiš to odmietol. Nie je dobré urobiť všetko, čo dokážeme, nie je dobré siahnuť na všetko, na čo siahnuť vieme. Niektoré veci sa jednoducho nemajú robiť.
Ježišove pokušenia sa neodohrali iba na púšti. Spomeňte si, ako ho Peter vystríhal, že nesmie trpieť. Ako sa mu na kríži ktosi prihováral: „Ak si Syn Boží, zostúp z kríža!“ Aj tam odmietal takéto skrátené riešenia. Riešenia iba pre seba.
Keby Ježiš spomenuté veci neodhalil ako pokušenia, keby sa oddal jedlu, užívaniu, ovládaniu a predvádzaniu sa, možno by bol slávnym voľakedy, ale dnes by bol pre nás zabudnutou históriou. Nič by pre nás neurobil. A preto by sme si ho ani nemuseli pamätať.
Príbeh Ježišových pokúšaní môže byť pre nás inšpiráciou na premýšľanie nad tým, či vieme rozoznať skutočné ciele od pokušení. Či sa konfrontujeme s tým, čo by malo byť. Či vieme pri svojich cieľoch myslieť na to, že v živote nemôže ísť iba o mňa, ale aj o iných a o svet.
Príbeh Ježišových pokúšaní vlastne končí tým, že sa Ježiš prihlásil k viere, že Boh mu pomôže prejsť takou cestou, akú má prejsť. Že si nepotrebuje vybrať skrátené riešenia. Pre nás to môže byť skôr prosba, aby sme vedeli rozpoznať, ktoré riešenia a ciele sú iba pokušením, nie skutočným a dobrým cieľom. A prosba, aby sme aj my dôverovali Bohu, že nám pomôže prejsť tou správnou cestou, aj keď nemusí byť jednoduchá. Nech nám v tom Boh pomáha.
Peter Cibira