Otázku „ako vstupuje do života človeka Boh“ si kladieme v istom zmysle často. Je to prítomné v našej reči – niekedy povieme „už sa stretol s Bohom“ a myslíme tým, že ten človek zomrel, inokedy povieme „Boh s ním zatriasol“ a myslíme tým nejakú zväčša nepríjemnú udalosť. Alebo to hovoríme opačne – „Boh sa nestará“, teda akoby nevstupoval do života, či sa pýtame „A kde bol vtedy, kde je Boh?“ a myslíme tým pocit jeho absencie v problémoch.
Jednou z možností, ako premýšľať nad dnešnými textami je práve táto otázka.
Počuli sme v prvom čítaní, ako sa Boh stretáva s prorokom Eliášom. Z môjho pohľadu sú to slová, ktoré si podmaňujú ľudskú pozornosť a pamäť. Eliáš je v jaskyni a Boh neprišiel ani vo víchre, ani v zemetrasení, ani búrke, ale v tichom vánku. Ale asi je dobré poznať okolnosti. Eliáš je veľký prorok Starého zákona. Trápil sa tým, že jeho ľudia prechádzali k uctievaniu boha Bála. Bálovo božstvo malo svoj kult a svojich kňazov. A tak Eliáš vymyslel akúsi náboženskú súťaž – mali urobiť oltár so zápalnou obetou pre Bála a on robil oltár pre svojho Boha. Vznietenie sa niektorého z oltárov malo znamenať, že ten boj je pravý. A Eliáš sa vysmieva Bálovým kňazom, nech kričia hlasnejšie, možno ich boh práve spí. Potom polial svoj oltár vodou a zrazu do neho udrel blesk. Len po tomto víťazstve v náboženskej súťaži urobil Eliáš niečo pre nás nepredstaviteľné – dal pozabíjať všetkých Bálových kňazov. Ale nevyhral. Sám upadol do akejsi depresie, uťahuje sa do jaskyne, kde sme ho zachytili v dnešnom úryvku. Reč o vánku tak pôsobí ako silný kontrast voči živlom, strachu a predovšetkým meču. A my to vieme teda už aspoň tri tisíc rokov! Nech by ktokoľvek akúkoľvek veľkú a svätú pravdu šiel šíriť mečom, nie je to Božia cesta medzi ľudí.
V evanjeliu prichádza Ježiš k zmietanej lodičke s apoštolmi. Prichádza po vode. Nebudeme riešiť, ako by sa to dalo. Skôr sa zamýšľam nad tým, prečo to Ježiš urobil. Robil zázraky, ale bolo to vždy preto, aby pomohol ľuďom, nepotreboval a nechcel veľkú publicitu. Prečo si teraz vybral vychádzku po vode? Prečo nepomohol nejako menej nápadne? Jedna z možností, aspoň akási pracovná verzia je, že Ježiš sa trochu v tú chvíľu s apoštolmi hral. A nielen to – aj Peter pristúpil na hru. Tiež logicky nevysvetlíme, čo ho to napadlo, aby sa mohol aj on poprechádzať po vode. Zdá sa, že bol v ňom kus chlapca. Ale to nie je zlé, práve naopak. Schopnosť hrať sa, odľahčiť veci, je veľmi dôležitá. Nemyslím na to, že by sa človek mal stať nezodpovedným, ale hru tak trochu aj potrebujeme. Kolega v Čechách hovorí, že v ich kostole je veselo. Ale hneď pridá: „Veselosť neruší vážnosť“. Bol som v jeho kostole a môžem to potvrdiť – ľudia tam pôsobili uvoľnene, vedeli sa aj zasmiať, ale nebolo to vyrušovanie. Práve naopak, bolo vidieť ako načúvajú. Zachovať si trochu nadhľadu aj vo vážnych témach je veľmi dobré a potrebné. Aj takto môže prichádzať Boh do života.
Na príbehu Ježiša kráčajúceho po mori ma prekvapuje ten výkrik apoštolov: „Mátoha“. Aké to mali predstavy o živote? Nočné jazero nemohlo byť pre skúsených rybárov niečim prekvapivým. A určite tam za celý život nestretli žiadnu mátohu. A už počúvali Ježiša, teda by sme predpokladali, že majú trochu iný rozhľad o živote. Ale veľmi pripomínajú mnohé naše reakcie, naše strachy a naše stresy. Keby sme sa prizreli trochu bližšie, čo za „mátohy“ v nás vyvolávajú strach, keby sme to podrobili poznaniu, mnohé strachy by sa stratili. Mrzí ma, keď sa niekedy práve kresťania zdajú ako tí, ktorí šíria strach z „mátoh“ rôzneho druhu, teda z vecí, ktorým treba viac porozumieť, a nie sa ich báť. Viera nie je (aj keď sa to niektorým ľuďom, žiaľ, tak javí) strachom z nepoznaného a šírenie nepoznaného. Viera a rozum musia ísť spolu, neodporujú si.
Ježiš zbavil apoštolov strachu z mátohy. Priblížil sa k nim a spoznali ho. A zastavil aj búrku. A hoci je to pravdepodobne najdôležitejší odkaz celej príhody, teda že mu môžeme dôverovať v našich životných búrkach, predsa to nie je návod na zastavenie všetkých životných vĺn. Nesľuboval nám, že sa všetko stane pokojným. Vieme, že skôr sľúbil účasť na kalichu jeho utrpenia. Všimnite si druhé čítanie, ako sa Pavol trápi nad smerovaním svojho národa. Ten Pavol, ktorý je inokedy plný silných slov, zrazu je pri svojom národe bezmocný! Ak je v našom živote Boh, neznamená to, že bude všetko ustlané na ružiach. No napriek tomu je dnešné evanjelium výzva na dôveru – že Boh je a bude v člne nášho života, nech by to s ním hádzalo akokoľvek.
Pokúsim sa to povedať na jednej príhode muža, ktorý bol desať rokov v prísnej kontemplatívnej reholi. Vstúpil tam preto, že chcel, ale napriek tomu tam spočiatku veľmi trpel. Chcel sa naučiť umeniu modlitby, vnímania Božej blízkosti, ale nedostávalo sa mu dostatočného vedenia, práca i čas sa mu stali úmornými, priatelia boli ďaleko… Spontánne si vo svojom utrpení hovoril dokola modlitbu či výkrik: „Bože, kde si?“ Raz, keď klčoval les, počul sám seba, ako sa tá modlitba z neho vydrala úplne inak. Počul, ako povedal: „Bože, kde nie si?“ A to bol akýsi tichý ale veľmi dôležitý obrat v jeho živote. A táto drobná skúsenosť je dôležitá aj pre mňa. Kde nie je Boh? Môžeme mať niekedy síce pocit, že chýba, ale kde nie je? Napriek všetkým vlnobitiam môžeme veriť, že je aj v našom člne. Len je dobré sa na to nastaviť. Nemusí prichádzať v živloch, môže sa možno i trochu akoby hrať, môžeme mať vidiny rôznych mátoh okolo nás, ale Boh je tu.