10. 8. 2025 – 19. nedeľa v cezročnom období
Žena, o ktorej rozprávam, má teraz asi 60 rokov. Veriacou sa stala na strednej škole. Takýto konvertiti bývajú nadšení, plný energie a radosti. Aj ona takou bola. Ako magnet priťahovala k sebe ľudí. Po rokoch prišli starosti a problémy. Najväčšou ranou asi bolo, keď ju opustil manžel. Kládla si otázky, ako je to možné, veď bola vernou a milujúcou manželkou, porodila a vychovávala mu deti… Jej život prenikol strach: aby to všetko zvládla a aby sa nezbláznila. Svoj problém premietla aj na Boha – zanevrela na neho. Synovi dokonca zakázala chodiť do kostola. Teraz, po desaťročiach, opäť našla cestu do kostola, na spoveď a k Bohu. Zdá sa, že našla aj vnútorný pokoj a radosť. Jej kamarátka jej však pripomenula deti. Veď ich odviedla od viery. A ona si to uvedomuje. Ale súčasne hovorí, že verí, že si ich Boh nájde. Tak ako si našiel ju.
Tento príbeh rozprávam preto, lebo má veľa spoločného s dnešným evanjeliom (Lk 12, 32 – 48). Je v ňom strach. A je tam nádej.
Hlavná veta z dnešného evanjelia je: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo!“ Ja sa chcem dotknúť troch momentov z dnešného evanjelia.
Prvé, čo chcem dať do pozornosti na premýšľanie, je, či sme maličké stádo. Keď čítam kritické články na dnešnú cirkev, neraz mám pocit, že ich autori akoby nežili v tom istom svete ako ja. Často mám pocit, že majú predstavu o cirkvi ako o veľmi silnej lobistickej skupine, ktorá si vie svojím vplyvom vynútiť to, čo chce. Pre mňa je však cirkev len jedným z mnohých hlasov, ktoré sa hlásia o pozornosť v zmesi všetkých možných názorov. Ten hlas neraz zanikne v hluku všetkého ostatného. Môj pocit je, že aj svetová cirkev je len malé stádo uprostred sveta.
Ale nejde len o kritikov cirkvi. Aj my sa neraz pozeráme na minulosť. Môže sa nám javiť, že v minulosti to bolo lepšie. Do kostola chodilo viac ľudí. Je to asi naozaj tak, že neveriaci a nepraktizujúci ľudia boli v menšine. Dnes sú v menšine praktizujúci. Je len málo rodín, kde si vieru udržala väčšina jej členov. Dajme si však pozor na to, aby sme si minulosť neromantizovali. Ak sa viera neudržala, môže to znamenať i to, že nešlo o skutočnú vieru. Že išlo o tzv. „kultúrne kresťanstvo“ – teda kresťanstvo ako súčasť naučených vzorcov správania. Zaujímavé pre mňa je, že kresťanstvo zväčša nenahradil ateizmus. Nahradil ho konzum. Niektorí sociológovia povedia, že je tu nové náboženstvo – nakupovanie. Asi je potrebné nad tým premýšľať a aspoň občas si to uvedomiť. Presne v duchu dnešných Ježišových slov: „Kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce!“
Druhé, o čom chcem povedať niekoľko myšlienok, je téma strachu. Dalo by sa o ňom veľmi dlho hovoriť: ako sa dá využiť na manipuláciu más, ako môže viesť k agresii, ale aj k existenciálnemu smútku… Strach pozná každý. Kto tvrdí opak, klame. Možno i sám seba. Strach môže byť zdravý a dôležitý – chráni nás. Ale môže byť aj nezdravý – paralyzuje nás. Presne ako to bolo v prípade ženy spomenutej v úvode. Strach ju paralyzoval, aby odovzdala vieru svojim deťom. Netreba sa báť, dokonca je dobré, ak vieme svoj strach pomenovať. Už tým nadobúdame od neho odstup.
Ak sa pozrieme, čo Ježiš ponúkal ako prostriedok proti strachu, tak nájdeme: predať všetko, rozdať… Nemusíme to brať doslovne. Je to reč o otvorenosti voči ľuďom. Je to výzva neuzatvoriť sa. Je to dôležité a podstatné. Taká sloboda k otvorenosti voči ľuďom, schopnosť vnímať ich, vnímať ich potreby…, to všetko je cesta von z vlastného strachu.
Na tému otvorenosti voči človeku nadväzovala Ježišova reč o otvorenosti voči prichádzajúcemu Bohu. Je to zvláštne i dôležité, že keď kresťanstvo hovorí o budúcnosti, nemaľuje ju naružovo. Nehovorí, že zajtra bude všetko v poriadku a podľa našich predstáv. Ale predsa hovorí pozitívne. Prichádzajúci Boh, nádej na nové nebesia a novú zem…, to všetko sú pozitívne myšlienky. Sú to myšlienky, ktoré učia dôvere napriek všetkému zlému. Veľmi dobre to vystihuje nápis na jednej kaplnke: „Boh ťa nikdy nebude viesť tam, kde by ťa nepodržal svojou milosťou.“
Tretie, čo chcem spomenúť, je inšpirácia z dnešných Ježišových podobenstiev. Pozýva nás, aby sme boli ako bdelí sluhovia. Čo je to bdelosť? Dalo by sa to opísať aj ako vedomie. Byť si vedomý niečoho. Je to veľmi cenná pripomienka. Ak hľadáme spokojnosť či šťastie, na to je potrebné uvedomovať si. Uvedomovať si ľudí okolo nás, dary, čo dostávame, uvedomovať si život, ktorý je v nás, Boha, ktorý je vždy a všade pri nás…
Ak si z dnešných Ježišových slov odnesieme otvorenosť voči ľuďom, voči budúcnosti, voči Bohu, ak si odnesieme pozornosť voči všetkému, čo sa nám dostáva…, potom je nádej, že sa do bežného života vrátime ako lepší služobníci. Teda ako lepší ľudia.