11. 1. 2026 – Krst Krista Pána
Slávnosť Ježišovho krstu patrí k vianočnému obdobiu. Zrazu však nepočúvame o dieťatku v jasliach, ale o dospelom – asi 30-ročnom – človeku (Mt 3, 13-17). Ježišov krst predstavuje začiatok jeho verejnej činnosti. Prečo je súčasťou vianočného slávenia? Odpoveď je asi jasná každému. Ježiš nie je podstatný pre nás len ako malé bábätko, nejde len o romantiku. Dôležité je, čo Ježiš povedal a urobil. Celé Vianoce nás chcú nasmerovať na posolstvo dospelého Ježiša.
K tomuto by som rád vyzdvihol a podčiarkol tri drobnosti.
Prvou je nenápadnosť. Všetko sa to deje nenápadne. Tridsať rokov života, o ktorých vieme len veľmi málo. Predpokladáme, že Ježiš pracoval so sv. Jozefom, aby sa uživili. Predpokladáme, že študoval a premýšľal. Tak to bolo zvykom a ľudia, ktorí sa stali rabínmi, mali naštudovanú a premyslenú Bibliu. To je všetko, čo môžeme povedať k jeho 30 rokom skrytého života.
Ak dnes používame silné slová o tom, že aj do našich životov zasahuje a prichádza Boh, tak je to v takejto nenápadnosti. Nezjavuje sa nám vo viditeľnej podobe. Ale môžeme pri pohľade späť – pri pohľade na prežitý deň, nejaké obdobie či celý život – povedať, že tam vidíme stopy Boha. Zväčša je to úplne inak, ako sme si predstavovali. Učme sa tomuto pohľadu! Učme sa hľadať, kde bol dnes pri mne Boh.
Druhé, čo by som chcel podčiarknuť je Ježišov vstup do rady hriešnikov robiacich pokánie. Ježiš to nepotreboval. Tak si to myslel Ján Krstiteľ, tak si to myslíme aj my. Ale predsa nezostal na druhej strane – ako ten, kto prstom ukazuje na tých, ktorí zhrešili. Táto jeho pozícia je dôležitá a naznačuje jeho celoživotný postoj.
My ľudia máme hlboko v sebe schopnosť vidieť zlo. Ak by sme niekoho považovali za dobrého a on by sa odvrátil od svoje cesty, zbadáme to okamžite. A asi je to aj dobre – je potrebné rozlišovať zlo od dobra. Ale opačne to funguje trochu ťažšie. Ak by sme totiž niekoho považovali za zlého a on by sa chcel zmeniť, my by sme mu neverili. Hovorili by sme si, že je to hra, že to nevydrží, že to nemyslí vážne… Ak túto našu tendenciu nafúknem, ak by som si predstavil, že iba takto vieme fungovať, znamenalo by to, že neveríme v nápravu, uzdravenie vzťahov… Nie, iste, že to nefunguje len takto. Ale predsa sú situácie, kde sa len ťažko vieme nastaviť na iné myslenie.
Jeden manželský vzťah dlhodobo uviazol v zamrznutí. Nič príjemné a žiadna ideálna komunikácia či láska. Manžel sa občas vyjadril k tejto téme a hovoril, že by bol rád, keby to bolo ako voľakedy. Keby tam bola iskra, láska, radosť… Ale manželka na to reagovala: „V každej tretej vete ma poníži a urazí. Všetko, čo robím, je pre neho zlé. Ako sa má obnoviť naša láska?“ To je len jeden príklad z mnohých, ktorý nám naznačuje, že zostať na pozícii čakajúceho na zmenu nestačí. Kristov vstup medzi hriešnikov je podnet na premýšľanie: Čo ozdravuje naše vzťahy ako nezostať len na pozícii sudcu, ktorý iba vidí a odsudzuje chyby?
Tretie, čo by som rád vytiahol z dnešného slávenia je posolstvo evanjelia: „Toto je môj milovaný syn, mám v ňom zaľúbenie!“ Toto posolstvo je adresované na Ježiša. My sa však odvažujeme adresovať ho aj na každého z nás. Cez náš krst si môžeme hovoriť, že aj my sme milovanými dcérami či synmi Najvyššieho. Treba to však hovoriť? Má nám to čo povedať?
Z môjho pohľadu väčšina mladých ľudí chce byť dôležitá pre svoje okolie, chce byť obľúbená, obdivovaná, milovaná. Keď starneme, už až tak netúžime po tom, aby nám všetci tlieskali. Ale napriek tomu aj ten najnemohúcejší človek, nevýkonný a odpísaný predsa chce, aby sa s ním jednalo s úctou, aby si ho aspoň niekto vážil, mal ho rád. Dnešné evanjelium nám pripomína, že sme Bohom milovaní. Pre nejedného človeka už toto môže byť sila do života. Kiežby sme si to však nemuseli len pripomínať, ale kiežby sme to cítili od ľudí okolo nás.