11. 10. 2026 – 28. nedeľa v cezročnom období
Opäť počúvame obraznú Ježišovu reč, ktorú nazývame podobenstvo. Tri nedele sme počúvali podobenstvá o vinici, teraz o hostine. Podobenstvá nedefinujú, čo je pravda, nehovoria presné poučenie, čo treba robiť. Skôr sú to podnety na premýšľanie. Sú to akési nezodpovedateľné otázky, ktoré sa majú usadiť v našej mysli.
Aj dnešné podobenstvo je vyrušujúce, náročné a ťažko vysvetliteľné. Aj ono má potenciál zanechať v nás otázky.
Počuli sme o skupine vyvolených, ktorí boli pozvaní na kráľovskú hostinu. Jedni sa vyhovárali na pole, na obchody, iní sa uchýlili k agresivite voči poslom. Nesúdime ich. Veď aj my poznáme, že sme často zaneprázdnení… Pochopiteľná je dokonca aj agresivita. Aj pri nej by sa dalo dlho špekulovať o jej zdrojoch. Táto skupina ľudí nám však môže nastoliť kontrolnú otázku: Akým prioritám dávam prednosť? Mám tie priority premyslené? Nebežím len naprázdno, aby som dosiahol niečo, čo ani neviem, čo má byť? A robím dobré veci na dosiahnutie správnych priorít?
Druhá skupina ľudí v evanjeliu – to boli všetci tí z rohov ulíc. Ľudia dobrí i zlí. Všetci. Je to veľmi blízke tomu, čo Ježiš stále rozprával: Všetci sme deti Nebeského Otca. Všetci sme pozývaní. Nad každého necháva Boh vychádzať slnko a padať dážď. Znamená to, že nám nepomôže čakanie na dokonalých ľudí, na tých správnych… Všetkých ľudí (každý sme v niečom nedokonalí) je potrebné integrovať, zapojiť. Nie je to jednoduché. Ale premýšľať nad tým je určite dobré.
Najťažšie otázky vzbudzuje záver Ježišovho podobenstva. Pozvaný hosť z rohu ulice, ktorý sa ale neobliekol na kráľovskú hostinu. Čo to je, že ho kráľ dal zviazať a vyhodiť?
Jedno z vysvetlení môže byť, že aj napriek nečakanému pozvaniu sa mal umyť a obliecť. Nestačí len samotné pozvanie. Pozvanie zaväzuje. Pozvanie by malo viesť k zmene. Pozvanie k životu, spoznávanie dobrých okolností môjho života, pozvanie k viere, poznanie všetkého, čo si zaslúži vďačnosť – to všetko by nás malo premieňať.