11. 2. 2024 – 6. cezročná nedeľa
Keď sa deti stretnú prvý raz s výrazom „malomocný“ a ja sa ich pýtam, či vedia, čo to znamená, zväčša začnú uvažovať podľa znenia slova. Povedia, že je to človek, ktorý je málo mocný, teda slabý. Logicky idú na to dobre. Ale predsa len – ten výraz znamená niečo iné.
Táto skúsenosť s deťmi ma inšpiruje k tomu, aby som pripomenul, čo to tak často počúvame z biblických čítaní. Tam sa totiž o malomocenstve hovorí celkom dosť.
Malomocenstvo bolo a je vážnou infekčnou chorobou. Nás sa dnes až tak moc nedotýka. Stačí trochu antibiotík, aby sa vyliečila. Ale vo svete stále nemá každý človek šťastie na to, aby sa k takýmto antibiotikám dostal.
Malomocenstvo je infekčná choroba ohrozujúca periférne nervy a chladnejšie oblasti tela. Prejaví sa najmä na koži a na slizniciach. Na tele sa vytvárajú vyrážky, ktoré znecitlivejú a postupne odhnívajú. Neskutočne nepríjemná choroba.
V Izraeli boli na takúto vážnu chorobu vytvorené opatrenia, ktoré môžeme vidieť pri čítaní Biblie. Aj dnes sme v 1. čítaní (Lv 13, 1-2-.45-46) počuli o takýchto opatreniach. Chorý človek bol vyčlenený z tábora či mesta. Takí ľudia vytvárali svoje komunity. Nesmeli sa stretávať s ostatnými, a keď sa k nim niekto priblížil, museli zvoniť na zvončeku a volať „Nečistý, nečistý“. Ale bolo tam i usmernenie, že takto chorý človek je obradne nečistý. Teda nie je čistý ani pred Bohom. Platila totiž schéma, že ak človek takto vážne trpí, tak musel niečo veľmi zlé urobiť. A Boh ho právom trestá.
Ak si to premietneme do života, tak to znamenalo nielen vážne fyzické postihnutie, ale aj sociálne, psychické a duchovné. Predstavte si človeka, ktorý bol včera zdravý, obľúbený, úspešný, bohatý…, a zrazu o toto všetko prišiel. Nielen o zdravie, ale o všetko. To je totálna zmena života! Totálny kolaps všetkého.
Možno práve pre toto evanjelisti zachytávali dosť často, ako Ježiš uzdravuje práve týchto ľudí. Možno práve preto pri týchto uzdraveniach často nezabudli zachytiť nenápadný okamih, ako sa Ježiš týchto ľudí fyzicky dotkol. Možno bol jediný, ktorý sa ich dotkol. A možno bol jediný, ktorý aj týmto ľuďom dal pocítiť, že nie sú bezvýznamní, že nie sú navždy vyčlenení a nikým nepovšimnutí.
Aj v dnešnom evanjeliu malomocný neprosil „Ak chceš, môžeš ma uzdraviť“, ale „Ak chceš, môžeš ma očistiť!“ Je to takmer to isté, ale nie je to to isté. Viac to naznačuje, že človek volá nielen po fyzickom zdraví, ale po odstránení vyčlenenia.
Keď si čítam tieto príbehy uzdravenia malomocných, vždy znova si pripomínam, že aj dnes sa mnohí ľudia cítia byť vyčlenenými. Nerobí to už len spoločenstvo veriacich. Vie to urobiť aj neveriaci svet. Vyčleňuje totiž naše myslenie, slová a správanie. A je isté, že práve tam, kde sa ľudia cítia vyčlenení, nepochopení a neakceptovaní, tam rastie niečo zlé.
Ježišove uzdravenia malomocných nám môžu pripomenúť, že ak chceme zdravé vzťahy v rodine, medzi priateľmi, ak by sme ich chceli dokonca v spoločnosti, tak sa to nedá bez toho, aby sme sa snažili druhého pochopiť, akceptovať, vžiť sa do neho. Nestačí, že ho prevalcujeme svojimi rozhodnutiami či radami. Akceptovať, vžiť sa, pochopiť pritom nemusí znamenať, že s druhým súhlasíme. Ale že mu dáme priestor, že ho nevyčleníme, že ho berieme vážne.
Že to nie je ľahké, to vieme všetci. Ale že je to naozaj potrebné, to asi tiež vieme všetci.