11. 8. 2024 – 19. nedeľa v cezročnom období
Poznáte to: Príde kamarát ku kamarátovi, zazvoní pred dverami. Keď domáci príde von, prichádzajúci sa na neho obráti: „Neboj sa, nič nechcem, len pohár vody, pretože som taký hladný, že ani neviem, kde budem spať!“ Mne to trochu pripomína človeka. Stále po niečom túžime. Ak aj máme vysnívaný „pohár vody“, už naše túžby smerujú ďalej. Túžime do konca života, teda pokiaľ sme pri vedomí. Minimálne túžime, aby posledné chvíle boli bez bolestí… Človek a túžba patria bytostne k sebe.
Dnes sme počuli (Ez 1,2-5.24-28c), ako prorok Eliáš povedal veľmi vážne slová: „Už nevládzem, Pane. Vezmi si môj život!“ Prenasledovala ho totiž samotná kráľovná. Príbeh však pokračuje. Prichádza anjel – možno to bol jeho sluha, možno niekto iný – dáva mu chlieb. A Eliáš pokračuje vďaka tomuto chlebu na svojej ceste. Ak sme na dne, často sa uchýlime k tomu základnému – jesť, spať… Ide o uspokojenie tzv. 1. signálnej sústavy. Chceme uspokojiť aspoň ju a po inom akoby sme ani netúžili.
Ale ani tak to celkom nemusí byť. Keď vypukla vojna na Ukrajine a začali k nám prúdiť zástupy utečencov, naša Liga za duševné zdravie si všimla, že cez hranice prechádzajú aj vzdelaní ľudia. Začali sa zameriavať na psychológov a psychiatrov, aby ich pozvali k spolupráci hodnej ich vzdelania a praxe. Okrem iného z toho vzniklo jedno veľmi silné video o traume a posttraumatických stavoch. Pre dnešnú tému z neho vyberám, že približne prvé tri dni po veľmi silnom traumatickom zážitku človek potrebuje blízkych, ktorí mu pripomenú základné zručnosti: jedz, pi, daj si deku, choď spať… Akoby sa úplne vypol pud sebazáchovy. Akoby človek zabudol aj na základnú skyvu chleba pre seba.
Chlieb, prijímanie potravy a tekutín, sú veľmi dôležité. Ale predsa to nie je všetko. My predsa nechceme celoživotne žiť len pre to, že sme sa nasýtili a zahriali si telo. My chceme aj trochu kvalitného a zmysluplného života!
A to je už 2. čítanie z dnešnej nedele (Ef 4,30–5, 2). V ňom Pavol pozýva k tomu, aby sme žili ako Kristus Ježiš. Bez zloby v našej mysli. Aby sme žili ako ľudia milosrdenstva a dobra. To už je pozvanie k tvorbe kvality života. Alebo ku spolutvorbe.
Evanjelium, ktoré sme počúvali (Jn 6, 41-51), je náročné. Keď si ho opakovane čítam, tak si hovorím, že Pán Ježiš vôbec nešetril svojich poslucháčov. Pohoršovali ich jeho obrazné slová, napr. že zostúpil z neba. Ale on ich nešetril a príliš nevysvetľoval. Hneď prešiel na iné náročné témy, ako je vzkriesenie.
Bez nejakého ťažkého vysvetľovania je pre mňa zásadná téma dnešného evanjelia vďačnosť. Farizeji okolo Ježiša – možno aj celkom pochopiteľne, ale predsa – sa zablokovali a neboli schopní vnímať Ježišovo posolstvo o obdarovaní. Ak on sám seba nazýva chlebom, chlebom pre život, ukazuje na dar, ktorý dostávame. Čo sa žiada, je predovšetkým schopnosť vďačnosti. Ak ju máme – za všetko, čo dostávame – práve vďačnosť umožňuje, aby sme dary docenili a aby sme ich potom mohli rozmnožovať. Človek bez vďačnosti nebude asi nikdy uspokojený vo svojich túžbach. Človek vďačnosti môže vnímať aj drobnosti ako požehnanie.