12. 1. 2025 – Nedeľa Pánovho krstu
Dnešnou nedeľou končíme vianočné obdobie a je to nedeľa Pánovho krstu. Teda už vidíme dospelého Ježiša, ako sa necháva pokrstiť Jánom Krstiteľom v rieke Jordán. (Lk 3, 15 – 16.21 – 22)
Ježišov krst je však aj zavŕšením jeho najdlhšieho životného obdobia – detstva, dospievania a ranej dospelosti. Je to najdlhšie obdobie jeho života, o ktorom však vieme najmenej. Vieme čosi o narodení v Betleheme, vieme o tom, že bol utečencom už v ranom detstve, vieme o jeho epizóde v Jeruzalemskom chráme, keď mal dvanásť rokov. A potom si už len dopĺňame, čo nám napovie logika. Teda, že to bolo obdobie štúdia a práce; štúdia preto, že ako tridsaťročný už vystúpil ako počúvania hodný rabín, a práce preto, že práca patrí k životu a prežitiu.
Už toto môže byť prvá zastávka nášho premýšľania. Niekedy sa nám život môže zdať priemerný, bezcenný… Nikto o nás nevie, nič neriadime… Ale napriek tomu je dôležité, čím ten život napĺňame. Možno aj my pripravujeme niečo, čo ukáže svoje plody neskôr.
Slávime Ježišov krst. Ježiš sa vedome svojím krstom prihlásil ku skupine ľudí, ktorí chceli naprávať svoje životy, teda robiť život lepším.
Krst je prihlásenie sa. To nebol len okamih nášho života, ktorý by nič neznamenal.
Preto je dobré pripomínať si, že aj ja som bol pokrstený! Ako si lekár musí občas pripomenúť, že jeho poslaním je liečiť a neškodiť. Ako si úradník musí občas pripomenúť, že jeho poslaním nie je hľadať, ako sa niečo nedá vyriešiť, ale ako sa to vyriešiť dá. Ako si kňaz musí občas pripomenúť, že jeho poslaním je posväcovať – nie rozdeľovať a prinášať napätie. Bol som pokrstený – to je výzva i záväzok. Je dobré sa aspoň občas k tomu vrátiť a uvedomiť si to.
V našich časoch a v našich končinách krstíme deti. To preto, že dôverujeme rodičom, že ich budú viesť na ceste viery, ale aj hodnôt, ktoré hlása evanjelium.
Musím úprimne priznať, že v praxi sa mi zdá, že sme už na veľmi tenkom ľade. Keď dnes prichádzajú mladí rodičia so žiadosťou o krst svojho dieťaťa, už len zrieka viem bez problémom rozpoznať, ktorým kresťanským hodnotám ho chcú učiť a viesť. Preto hovorím o tenkom ľade – už veľmi niet dôvodu na dôveru, že svoje dieťa budú viesť aj cestou viery, aj cestou hodnôt zodpovedajúcim evanjeliu a kresťanstvu.
To však nie sú len mladí rodičia. Naše deti sú naším zrkadlom. Ale pohľad do neho nie je vždy príjemný. Nie je zriedkavosťou, že v záujme toho, aby tento pohľad až tak nebolel, radšej zmeníme naše pomenovania. To, čo sa nám včera nepáčilo, dnes pomenujeme inak. Ak dieťa nemá slušné spôsoby, povieme, že je slobodné. Ak vyrastie na človeka bez súcitu, empatie, povieme, že bude úspešné.[1] Viem, už dávno nežijeme v spoločnosti, kde hlavnými čnosťami, po ktorých túžime, by bola viera, nádej a láska. Ale práve preto to hovorím, že je dobré si povedať a uvedomiť, že sme sa k niečomu pri krste svojich detí zaviazali.
Ak sa pozrieme na Ježišov krst v Jordáne, tak tam vidím tri výzvy. Prvá je, že keď sa Ježiš zaradil do zástupu hriešnikov, tak sa nevydesil, že ľudia a svet sú hriešni. To je odkaz pre tých, ktorí majú tendenciu vydesiť sa zo zla vo svete. Áno, ľudia sú aj zlí a hriešni. Svet je zlý a hriešny. Ale netreba sa vydesiť. Druhá výzva je, že keď sa Ježiš zaradil do zástupu hriešnikov, tak tým odmietol odpovedať zlom na zlo, agresiou na agresiu. Ale tiež tým odmietol mávnutie rukou, že predsa „všetci tak žijú“. To je odkaz pre tých, v ktorých rastie hnev pri pohľade na hriechy a chyby sveta. Ale aj pre tých, ktorí sú v pokušení povedať si ospravedlnenie: „Všetci tak žijú!“ Tretia je výzva pre nás všetkých. Keď sa Ježiš zaradil medzi hriešnikov, zaradil sa medzi tých, ktorí chceli život zlepšiť. Ktorí sa chceli symbolicky obmyť zo svojich hriechov. Kiež by sme vždy – napriek našim chybám a hriechom – patrili do tejto skupiny: medzi tých, ktorí chcú zanechať zlo a chcú sa stávať lepšími.
[1] Ak dospievajúce či dospelé dieťa začne žiť v konkubináte, povieme, že má priateľku či priateľa. Ak začne okrádať, povieme, že je šikovné. Ak si všetko ospravedlní, povieme, že vie, čo robí…