„Nie sme žiadne ovce!“ Takú vetu občas počujú rodičia od svojich dospievajúcich detí. „Nie sme ovce!“, odkazujú občas voliči svojim politikom. Títo ľudia majú pravdu. Nie sme ovce.
Ak niekto povie, že nie je ovca, čo tým chce vlastne vyjadriť? Predovšetkým to, že je človekom. Týmto vyjadrením sa zväčša dožaduje uznania svojej ľudskosti, dožaduje sa prístupu primeranému pre človeka…
Jedným z najdôležitejších posunov, ktoré v histórii spôsobilo kresťanstvo, bolo pozeranie sa na človeka ako na človeka. Rovnocenným človekom v očiach kresťanstva bola žena, dieťa, ale i otrok. Pritom nemuselo prísť k premene spoločenských systémov, teda napr. k zrušeniu otrokárstva. Ale – máme to v Novom zákone – aj v tomto systéme zaznievala výzva: „Prijmi tohto otroka ako brata.“
Zdanlivo to môže vyzerať ako nepatrný posun, veď predsa aj predtým sa vedeli mnohí ľudia vzájomne doceniť. Keď som dnes ráno prišiel do svojej pracovne a zažal som svetlo, uvidel som počítač, knihy, perá a papiere. To všetko tam bolo skôr, ako som zažal svetlo. Nespadlo to z neba stlačením vypínača. Ale svetlo mi umožnilo vidieť miestnosť a veci v nej ako celok. Niečo veľmi podobné prinieslo kresťanstvo: umožnilo vidieť všetky ľudské bytosti ako súčasť celku sveta. Umožnilo aspoň trochu pozerať na iných tak, ako nás ľudí vidí Boh.
Môžeme si však postaviť ešte náročnejšiu a krehkejšiu otázku: Čo ešte môže alebo čo by malo kresťanstvo prinášať svetu dnes? Určite sa nepomýlime, ak povieme, že stále to isté. Možno to vyzerá tak, že už vieme hovoriť o ľuďoch ako o ľudských bytostiach. Ale dnešné nástrahy sú snáď ešte skrytejšie ako tie dávne. Aj dnes je potrebné chrániť a rozvíjať pohľad na človeka ako na ľudskú bytosť. Napr. tam, kde hrozí jeho zredukovanie na čisto biologickú schránku, alebo tiež tam, kde hrozí zredukovanie človeka na nástroj zisku, manipulácie… Človek nie je menej ako ľudská bytosť. Tak by sme mali pozerať na ľudský plod, na dieťa, na starého, mladého, chudobného, bohatého… Áno, platí, že nie sme ovce. Sme ľudia.
S touto témou veľmi dobre rezonuje výrok českého filozofa Jana Patočku. Vyriekol ho v inej súvislostí, hovoril o výchove. Povedal: „Výchova je pochopenie, že v živote nie je len strach a prospech!“ Veľmi sa mi páči toto ohraničenie strachom a prospechom. Patočka o strachu vedel svoje. Celý život bol prenasledovaný, zomrel na infarkt, ktorý dostal po dlhom výsluchu na ŠtB. Dúfam, že takto sa báť nemusíme a ani sa nebudeme musieť. Pre nás je skôr rizikové to druhé ohraničenie: čistý prospech. Čo má byť teda medzi strachom a prospechom? Je toho veľa, zoznam si môžeme dopĺňať. Určite je v ňom to, že v živote má byť aj úcta, aj láska, aj zodpovednosť, aj radosť, aj obeta… Mnoho hodnôt, ktoré nie sú vyvolané ani strachom, ani snahou o prospech. Ale to všetko spolu znamená byť človekom.
Dnes, na sviatok Dobrého Pastiera, zaznievajú slová o stáde a o ovčinci ako slová o nás. Nemusíme sa naplašiť, nie sme ovce. Náš Dobrý Pastier nás prišiel predovšetkým pozvať k tomu, aby sme boli plnohodnotní ľudia. A aby sme takto pozerali aj na iných.
Peter Cibira