Šťastní ľudia nemusia byť vždy vďační. Ale vďační ľudia sú šťastní skoro vždy. Vďačnosť za všetko, čo dostávame, schopnosť doceniť a byť vďačný aj za maličkosti, vedieť, že nič nie je samozrejmé – to všetko vytvára predpoklady pre pocit šťastia, aj keď nie je všetko okolo nás ideálne. Iste, aj vďační ľudia nesú kríže, aj im môžu stekať slzy po tvári. Ale vnútorné nastavenie na vďačnosť dáva možnosť – aj napriek krížom a slzám – vidieť, že stále je dosť toho, čo sa nám dostalo a dostáva. Vďačnosť človeka – to je veľmi dôležitá duchovná cesta, ktorej je dobre sa učiť.
Ak učíme deti poďakovať – či za hračku, či za polievku – nie je to preto, že my potrebujeme počuť slovo „ďakujem“. Je to preto, že pri vďačnom dieťati máme nádej, že si bude viac vážiť veci – či hračku, či polievku. A to platí aj pre dospelého. Ak vie byť vďačný, je väčšia pravdepodobnosť, že si bude aj viac vážiť, čo dostáva: život, priestor, čas každého dňa, vlastné talenty i ľudí v našom živote…
V evanjeliu sme počuli o človeku, ktorý jediný z desiatich prišiel Ježišovi poďakovať (Lk 17, 11-19). Všimnime si, že jeho vďačnosť z neho vlastne urobila vyznávača. Vyznával a chválil Boha. Možno práve hlboká vďačnosť je jedným z návodov, ako sa dá dopracovať k zdravej viere, k zdravému vyznávaniu Boha.
K vďačnosti je potrebná pamäť. Všimnime si a pripomeňme si, ako sa kresťanstvo neprestajne snaží o oživovanie pamäte. Hovoríme o mučeníkoch, o ktorých – keby sme ich stále nespomínali – by už dnes nikto nič nevedel,. Hovoríme o pohľade na vlastný život, aby sme v ňom videli stopy Božie, teda aby sme si uvedomovali, ako nás Boh viedol a čo všetko nám dal. Každú nedeľu sme pozvaní, aby sme oživovali pamiatku na Ježiša Krista – teda, že tu bol niekto, kto nás miloval, učil nás ceste lásky, dokonca obetoval za nás život. Bez oživovania pamäte by ľudský život zostal plytkým, ľahko by sme zabudli, ako sa museli niektoré veci ťažko vydolovať…
Pamäť je pre človeka potrebná na prežitie. Ak sa dieťa popáli na horúcom hrnci, aktivuje sa negatívna pamäť, ktorá upozorňuje, že nie je dobré dotýkať sa horúceho hrnca. Potrebujeme takúto pamäť. Ale potrebujeme aj pozitívnu pamäť. Nemali by sme zabudnúť, že niekto nás mal rád, alebo čo všetko bolo dobré a príjemné v našom živote. Takáto pozitívna pamäť je potrebná pre citlivejší a plnohodnotnejší život.
Negatívna pamäť rozdeľuje, pozitívna pamäť spája. Ak si budeme niesť v sebe len to zlé, budeme vidieť nepriateľa všade. Ak si budeme uvedomovať, pripomínať, dokonca ak budeme vďační za všetko dobré, vytvárajú sa predpoklady na spoluprácu, na pravdivejší pohľad na iného, dokonca je to cesta k láske k inému. Naša doba nám môže neraz pripadať, že aj my dospelí sme ako deti s horúcim hrncom. Môže nám pripadať ako doba premnožených negatívnych spomienok bez tých pozitívnych. A dnešné evanjelium môže byť oživením pamäte, že by to tak celkom nemalo byť, že je stále aj dosť príjemných a dobrých darov, ktoré dostávame. Oživujme pamäť a učme sa vďačnosti. Aj v dnešných časoch.
Peter Cibira