O Jánovi Krstiteľovi sme počúvali aj minulú nedeľu a aj dnes. Jeho meno neodmysliteľne patrí k Adventu, ale aj k samotnému príchodu Ježiša Krista. Sám Ježiš označil Jána za najväčšieho z prorokov. Jeho veľkosť je predovšetkým v tom, že mohol ohlásiť realizujúci sa príchod Mesiáša a mohol ukázať na neho.
Dnešný úryvok zachytáva Jána Krstiteľa, keď mu prišla kontrola (Jn 1, 6-8.16-28). Výraz „židia z Jeruzalema“ to naznačuje. Dalo by sa ukázať, že Ján celkom u tejto kontroly neobstál, ale to nebude našou dnešnou témou. Kontrola sa pýtala, či je Mesiášom alebo Eliášom, ktorý mal – podľa niektorých proroctiev – prísť pred samotným Mesiášom.
Ja sa zastavím pri samotnej téme mesiáša. My v kostoloch toto slovo poznáme. Častejšie ho vysvetľujeme, pretože je kľúčové pre porozumenie očakávaniam Starého zákona. Ale v bežnom živote sa s týmto slovom stretnete len veľmi zriedka. A ak, tak predovšetkým v jemne ironickej podobe: niekto sa tvári ako mesiáš. To znamená ako samozvaný záchranca, ktorý všetkému rozumie, všetko chce riadiť, na všetko má patent.
Napriek tomu, že sa slovíčko mesiáš dostalo do takejto polohy, predsa však môžeme povedať, že človeku je blízke očakávať niekoho ako mesiáš. Takéto podvedomé očakávanie niekedy presúvame na politikov. Chceli by sme, aby mali riešenia, aby nastavili a zachránili chod našej spoločnosti. Alebo to môžeme presunúť na učiteľa a čakáme, že on naše dieťa naučí tomu, čo sme sami nezvládli. A niekedy sa sami do role mesiáša pasujeme. Môže to byť rodič – otec či matka – ktorý chce, aby sa všetko riadilo podľa neho, ktorý je presvedčený o správnosti všetkých svojich postupov a postojov. Aj očakávanie mesiášskych riešení, aj občasné pasovanie sa do role mesiáša je niečo celkom ľudské. Aj keď vieme, že ani politik, ani učiteľ, ani rodič…, nikto nemá patent na všetko a jeho riešenia nie sú vždy ideálne.
Je celkom prirodzené, že u Izraelitov, ktorí si čítali proroctvá a prísľuby, že Mesiáš príde, očakávania nezostali len v podvedomej rovine. V Izraeli bolo niekoľko povstaní proti Rimanom. Zdá sa, že spúšťačom bolo aj očakávanie Mesiáša, resp. zmätok z toho, že mešká. A tak sa našiel vodca, ktorý sa za takého mesiáša pasoval a sľuboval, že nastolí vytúženú slobodu od Rimanov. Jedno z týchto povstaní bolo v roku 66 po Kristovi. A opäť posilnené práve týmto očakávaním: náš vodca je mesiáš, povstanie sa musí podariť. Nepodarilo sa a malo tragické dôsledky. Porazením povstania vlastne zaniklo izraelské kráľovstvo.
Niektorí autori hovoria, že niečo podobné hlásal Karol Marx, keď za hlavnú silu v spoločnosti vyhlasoval proletariát. Urobil ho vlastne mesiášom, ktorému má byť podriadené všetko. Dnes je toto očakávanie pravdepodobne najviac prenesené na vedu, techniku a technológie – to oni majú zachrániť náš svet a urobiť naše životy radostné a kvalitné.
Človeku je blízke čakať aj mesiášske riešenia. Ale od čias Jána Krstiteľa a potom od čias Ježiš Krista by sme si vždy mali pripomenúť, že Mesiáš nie je ten, kto vládne. Mesiáš je ten, kto sa obetuje. To znamená, že nech sú akokoľvek dôležité ľudské snahy, nech sú akokoľvek dôležité technológie, stále platí, že nás zachraňuje solidarita, empatia, ochota byť pre druhého a s druhými. Stále sú to tie najpodstatnejšie hodnoty a javy.
K Jánovi Krstiteľovi z dnešného evanjelia ešte jednu myšlienku. Evanjelista písal, že Ján nebol svetlo, prišiel len vydať svedectvo o svetle. Môže to vyznievať trochu dehonestujúco, ale nie je to tak. Práve naopak, môže to aj nám pripomenúť, že ani druhé, ani piate, ani pätnáste miesto nie je bezvýznamné. To predsa môžu byť naše miesta. Ale sú to jedinečné životy, majú svoj zmysel, majú svoju dôležitosť. Nemusíme byť nutne na prvých miestach a nemusí to byť vôbec zlé ani pre nás, ani pre život.
Pripomínajme si teda, že od čias Jána je záchrana spojená s obetovaním sa, so spolucítením, s láskou človeka voči človeku… A tiež, že aj naše miesto v živote je cenné a dôležité.
Peter Cibira