Jeden lekár hovorieval: „Rozum je skvelý! Pri vstupe do kostola sa vypne!“ Samozrejme, že to hovoril ironicky. Ale, žiaľ, poznáme to. Je pre to viacero dôvodov – možno pocit, že už všetko poznáme, možno presvedčenie, že rozmýšľanie v kostole nám nepomôže v praktickom živote, možno naše predstavy, ktoré sme si od detstva vytvárali o všetkom, čo sa týka Biblie.
Ak vás dnešné evanjelium prebudilo, je to dobre. Bolo to krátke a ostré. Je dobré, ak nás táto Ježišova reč o nepokoji trochu vyruší. Keď sa stretám s rodinami, kde niekto odchádza do sekty, skoro s istotou cituje aj dnešné Ježišove slová. Dajú sa tak použiť. Okrem toho žijeme v dobe, kde sa viac ako inokedy hovorí a píše o vplyve náboženstiev na nepokoj vo svete. A treba priznať, že mnoho náboženských textov – či sú islamské, židovské, kresťanské – je možné použiť na tvorenie nepokoja, hlavne ak sa používajú mimo kontextu. Pridajme však, že sa to netýka len náboženstiev a ich textov. Všade, kde človeku na niečom záleží, je aj napätie. Bez toho to nejde. Preto je potrebné premýšľať do akej miery, kedy a kde je napätie dobré, a kedy a kde je naopak škodlivé.
Človek si skutočne môže od detstva vytvoriť svoju predstavu o tom, čo sa hovorí v Biblii. Nie je zriedkavosťou, že postavy, ktoré sú tam opísané, si neraz predstavujeme ako statických ľudí, ktorí iné nerobili, len pozerali do hviezd a čakali na Boží hlas. Ale je dobré si pripomenúť, že to tak nebolo. Napríklad vodcovia Izraela – či Abrahám, Mojžiš, Jakub, neskôr Dávid, to boli náčelníci kmeňa, teda aj bojovníci. Museli poznať stratégiu a taktiku, aby mohli veliť vojskám, ale v tých časoch sa aj sami museli osvedčiť v boji. Boli to však bojovníci, ktorí svoju schopnosť bojovať podriadili rozumu a hľadaniu ciest Božích. Pri prorokoch môžeme mať pocit, že iné ani nevedeli, len pripomínať Boha. Ale dnešnými očami by sme ich mohli nazvať buričmi či rebelmi. Buričmi, ktorí však podriadili svoj nepokoj hľadaniu dobrej cesty pre národ. Pri apoštoloch môžeme mať pocit, že to boli muži, ktorí tri roky nič nerobili, len zbožne pozerali na Ježiša a počúvali ho. Ale hlbší pohľad nám odhalí, že každý z nich mal iný temperament, povahu a zanechali na svojich výrokoch a na svojom diele svoj rukopis. Neboli len akousi jednoliatou masou bez vlastných postojov. Svoj temperament a povahu však podriadili – pri ich zachovaní – nasledovaniu Ježiša. Aj pri Ježišovi si môžeme pripomenúť, že vedel zobrať do ruky aj bič a vyčistiť chrám…
Áno, dnes zdôrazňujem, že treba poctivo premýšľať, kde je hranica. Vieme však, že to celkom nevyriešime. Neexistuje taká jasná hranica, že by platila vždy a všade. To premýšľanie je potrebné stále. Stále je potrebné sa pýtať, čo treba nechať tak a proti čomu sa postaviť, čo pomenovať ako zlo.
To, čo rozprávame o Ježišovi, nám môže trochu pomôcť. Dnes sme počuli, ako Ježiš túži, aby sa rozhorel oheň. Môžeme si to preložiť ako oheň Božieho Ducha. A to znamená niečo iné ako oheň, ktorý ničí všetko, čo sa mu postaví do cesty. Je iné ničiť všetko, pretože to považujeme za zlo, a naproti tomu zamilovať si dobro. Alebo to môžeme povedať klasicky: o Ježišovi hovoríme, že odmietal zlo a hriech. Nemávol rukou, že to nič nie je. Ale neodmietal hriešnika. Toho miloval. A to je tá pomôcka – neprehliadnuť človeka, aj keď môže byť hriešny, a odmietať zlo. Jednoduché to nie je. Treba k tomu veľa premýšľania a veľa trpezlivosti. Ale aj tie príklady, ktoré som v úvode uviedol, sú výzvou, aby sme sa o to snažili.
Peter Cibira