Bolo by fajn, keby sme mohli povedať, že kresťanov spája údiv nad zázrakom života a sveta, vedomie nesamozrejmosti všetkého. Bolo by fajn, keby sme mohli povedať, že takýto pohľad na svet a život nás spoločne vedie k vďačnosti za všetko, čo dostávame. Iste, že nás niečo z tohto spája, ale súčasne vieme, že to nie je naše najvýraznejšie spojenie.
Pravdepodobne oveľa viac máme spoločného v otáznikoch nad životom, v utrpení, starostiach. Toto spája ľudí všeobecne (nielen kresťanov). Čo je to utrpenie a starosti, vie vo väčšej či menšej miere každý človek. To nás spája oveľa výraznejšie ako šťastie a spokojnosť.
Dobu v ktorej žijeme, by sme mohli označiť za akúsi výkladnú skriňu starostí a napätia. Problémov, ktoré označujeme ako krízu, je viac ako dosť. Od ekologickej, cez finančnú, cez krízy v ľudských vzťahoch, cez teroristické útoky, vojnové konflikty… Termín „blbá nálada“, ktorý má svoj pôvod v Čechách, je veľmi výstižný. Mnoho ľudí je napätých a nervóznych, svetoví vodcovia nie sú schopní dať riešenia, ktoré by upokojovali.
Je úplne prirodzené, že v takýchto časoch ľudia často prichádzajú s teóriami o katastrofách, ktoré musia prísť. Aj s teóriami o konci sveta, zániku civilizácie a pod. Keď s dátumami konca sveta prichádzajú jehovisti, zväčša mávneme rukou. Ale podobné teórie sú aj z dielne kresťanov či židov.
V evanjeliu sme dnes počuli Ježišovu reč (Mk 13, 24 – 32), ktorá vychádza z podobných napätí. Apoštoli sa ho pýtali na skazu Jeruzalema. On hovorí o nej, ale súčasne aj o znameniach, ktoré majú sprevádzať koniec tohto sveta. Nie je jednoduché presne odlíšiť, čo sa ktorého týka. Ale jeho reč nevyúsťuje do depresívneho ladenia, že všetko zanikne a nič vlastne nemá zmysel. Nevyúsťuje ani do druhého extrému – že ľudia sa pozviechajú a nakoniec všetko dobre dopadne. Biblia neidealizuje ľudí, hoci majú obrovský potenciál dobra (ale vždy to niekto pokazí, alebo sa nevieme zjednotiť a spojiť, alebo sa nevieme jednoducho naštartovať…). Biblia vie o ľudskej hriešnosti. Dnešná Ježišova reč nás usmerňuje, aby sme zotrvali na svojom mieste, aby sme sa nevyplašili. Vedie nás k dôvere (aj napriek všetkým trápeniam a tragédiám). Ježišova reč nevedie k panike, rýchlym riešeniam. Vedie k dôvere, z ktorej sa má rodiť naše rozhodnutie napriek všetkému pridať svoju kvapku dobra do sveta, ktorý nás môže svojou zlobou aj pohlcovať. Záleží na tom, ako využijem svoj čas (a nie kedy má prísť čas ťažkostí) a na tom, aby som neprestal pridávať svoju dobrú kvapku do sveta okolo nás.