15. 12. 2024 – 3. adventná nedeľa
Okolo Jána Krstiteľa sa začalo zvláštne hnutie kajúcich ľudí. On ich napomínal, často aj nie lichotivými slovami, a oni sa mu na znak pokánia dávali krstiť.
Dnes sme počuli úryvok z tohto diania (Lk 3, 10-18). Úryvok, v ktorom ľudia Jánovi kládli otázku: „Čo máme robiť?“ A on rozpráva o tom, ako sa treba vedieť podeliť. Ale okrem bežných ľudí prišli aj zamestnanci z nie lichotivých profesií: mýtnici – podozriví z okrádania vlastných ľudí a vojaci – podozriví z tvrdosti a zo služby nepriateľskému režimu. Aj im Ján odpovedá: neokrádať, netrápiť, nekrivdiť…
Také rady, ako dával Ján, sme všetci počuli už mnohokrát. Teda že nemáme druhých ponižovať a urážať; že nemáme kradnúť a klamať – teda máme byť verní slovu, ktoré sme dali; že sa nemáme pridať k ničomníkom, hoc môžu byť vo väčšine; že nemáme ísť len za ziskom… Počúvame to opakovane z kazateľníc, ale počuť to aj v školách, hovoria o tom rôzni koučovia, občas dokonca nejakí ekonómovia. A sem-tam aj nejakí politici.
Počúvame takéto rady a návody, ale predsa môžeme mať pocit, že to po nás „stečie“ tak ľahko, ako olej po teplom teflóne. Teda, že nejaké veľké výsledky nevidíme.
Práve pre takéto naše skúsenosti vnímam otázku, s ktorou za Jánom prichádzali ľudia, ako niečo takmer zázračné. Pýtajú sa, čo majú robiť. Oni, nie tí druhí. U dospelých ľudí nebýva úplne bežné, že by sa na také pýtali. Skôr sa snažíme tváriť a nahovoriť aj sebe, že my vieme dobre žiť.
Ak si predstavím ideálne zloženie ľudí v kostole, potom to nebudú dokonalí ľudia. Ale takí, ktorí sa čestne vracajú k otázke „Čo mám robiť?“ Teda čo je správne a dobré? Toto by, podľa môjho presvedčenia, malo charakterizovať kresťanov.
Rozprávala mi jedna žena, ktorá pracuje v službe pre ľudí na jednom exponovanom pracovisku. Sú poddimenzovaní, teda je ich tam málo. Už z toho vzniká nervozita. K tomu tam, podľa jej pozorovania, dnes prichádzajú predráždení ľudia, ktorí veľmi často „presne vedia“, čo by pre nich na pracovisku mali urobiť. Žena sa priznávala: „Viem, že by to tak nemalo byť! Viem, že to nechcem!“ Ale predsa sa sama stáva nervóznou, podráždenou, začne kričať, vie byť ironická… Dobré je aspoň to, že si stále pripomína, že to tak nemá byť a že to sama nechce. Ale jej skúsenosť nám môže pripomenúť, že nežijeme v ideálnych časoch a s ideálnymi ľuďmi. Môže nám to pripomenúť, že mnohé tie dobré rady a návody na to, aký má život byť, predsa len nevychádzajú.
Dnes slávime nedeľu radosti. Počuli sme v 1. čítaní výzvu „Plesaj a jasaj dcéra sionská…“ (Sof 3, 14 – 18a). A v 2. čítaní Pavol vyzýva ešte zvláštnejšie: „Neprestajne sa radujte v Pánovi. Opakujem, radujete sa!“ (Flp 4, 4 – 7) Dá sa však radovať, keď žijeme v zlých podmienkach? Keď nás valcuje prostredie? Môže sa radovať žena, ktorá má arogantného muža? A muž, ktorého žena je stelesnená sebastrednosť? Alebo aj človek, ktorý je nevyliečiteľne chorý?
Len pripomeniem, že biblická radosť nie je to isté, ako mať dobrú náladu. Nie je to kúpiť si niečo – či syntetickú látku, či zážitok. Nič proti dobrej nálade, ale nemala by byť náhradou skutočnej radosti. Biblická radosť je nejako spojená s pokojom, s vyrovnanosťou a s nádejou. Neraz pramení práve z bolesti, ktorú prekonávame, a premenili sme ju na zmysluplný postoj.
Samozrejme, nemám jednoduchý návod, ako sa k takej radosti dopracovať. A viem, že nežijeme v ideálnom svete, ktorý by ju nerušil. Ale práve preto, že nežijeme v ideálnom svete, práve preto sa oplatí aspoň premýšľať nad tým, čo nám dáva takúto radosť.