15. 3. 2026 – 4. pôstna nedeľa
Dnes sme počuli veľa podrobností v dialógoch, veľa podrobností o činoch – napr. o blate na oči. To všetko je z pera evanjelistu Jána. Nešlo mu však o zachytenie čo najpodrobnejšieho diania. Ján je charakterizovaný skôr neskutočne prepracovaným systémom symbolov, ktoré odkazujú ďalej. Väčšina tých, čo čítali a počúvali jeho evanjelium, si spomenú za začiatok: Na počiatku bolo Slovo. A potom hneď prechádza na obraz svetla, ktoré prišlo na svet, ale tma to svetlo odmietala. Tento obraz je pre neho charakteristický. Ale nie iba na začiatku jeho evanjelia. Zápas svetla a tmy sa tiahne celým jeho rozprávaním. A platí to aj o dnešnom úryvku. Ešte sa k tomu vrátime.
Kolega rozoberal dnešný úryvok s mladými ľuďmi na prahu dospelosti. Dal im otázku, čo si všimli, čo ich zaujalo. Boli to tri okolnosti. Prvá bola otázka, prečo Ježiš potreboval blato. Krásne to ukazuje na symboly evanjelistu Jána. Blato je odkaz na stvorenie: z blata zeme, z prachu zeme bol – podľa Biblie – stvorený človek. Je to odkaz na to, že Ježišova činnosť je pokračovaním stvorenia. Svojou činnosťou spolupracoval na stvorení, rozvíjal ho. Druhé, čo si mladí ľudia všimli, bolo, že Ježiš poslal slepého umyť sa. Prečo to Ježiš neurobil len jedným gestom či slovom? Opäť je to Jánov odkaz, že Boh potrebuje našu spoluprácu. Jeho milosť nás má provokovať. Nemôžeme sediac čakať, že On všetko urobí za nás. My sa musíme pridať. Tretie, čo si mladí študenti všimli, bol odstup rodičov od uzdraveného. Vysvetlenie je priamo v texte. Rodičia sa báli. Strach nás vie paralyzovať. Pokiaľ si ho priznáme a pomenujeme, máme ako-tak nad ním moc. Ale sú aj strachy, ktoré nevidíme. A predsa sa podpisujú na naše správanie, na naše vzťahy, na našu komunikáciu… Je dobré pokúsiť sa priznať si strach, pomenovať ho.
Už toto ukazuje, že u Jána sú slová predovšetkým symboly. Odkazy. Nie celkom historické fakty.
Vrátim sa však k symbolike svetla a tmy. K symbolike vidieť – nevidieť.
Apoštoli začali otázkou, kto zhrešil, keď ten muž bol od narodenia slepý. Nasledovali myslenie svojej doby, že ak niekto trpí, tak je to z dôvodu, že niekto zhrešil. Ježiš to rázne odmieta. Nielen v dnešnom úryvku, ale aj na iných miestach. Apoštoli sa pýtali akoby z tmy, z tmárstva. Boli v tme.
Farizeji sa prezentovali ako tí, čo vedia. Teda ako tí, ktorí sú vo svetle a dobre vidia do problému. Mali vzdelanie a k tomu aj presvedčenie, že práve oni vedia, kto môže a kto nemôže robiť zázraky. Presvedčení o svojej pravde a o svojom videní sveta. A predsa ich evanjelium ukazuje ako tých, ktorí sú v tme. A zostali v nej. Do podobnej situácie sa môžeme dostať aj my. Preto je dobré pripustiť si otázniky nad vlastným presvedčením. Je dobré pripomenúť si, že naša stopercentná pravda sa niekedy dá predsa vidieť aj v inom svetle.
Nakoniec je tu samotný slepec. U neho je dobré všimnúť si symboliku postupného poznávania. Najprv hovorí, že ho uzdravil človek menom Ježiš. Potom vyznáva, že verí v Syna človeka. Všetci sme v procese. Aj ohľadom viery, aj ohľadom názorov na život.
Celkovo nám dnešné evanjelium môže pripomenúť, že Ježiš sa uchádza o to, aby bol svetlom pre naše životy. A to aj dnes – keď si o ňom čítame a nad ním premýšľame, keď sa modlíme. Chce byť svetlom, ktoré použijeme, keď riešime problémy života, keď si utriasame priority, keď nastavujeme svoje myslenie a správanie.
Pre mňa osobne je toto evanjelium pripomienkou, že napriek všetkých ťažkostiam, krížom, ale aj hriechom môžeme mať vedomie, že máme byť výkladnou skriňou Boha a jeho dobroty. V duchu Ježišovej vety, že na slepom človeku sa majú ukázať veľké Božie skutky.