15. 6. 2025 Najsvätejšej Trojice
Dnes máme možnosť trochu premýšľať o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Hlásime sa k nej v každom prežehnaní a v každom vierovyznaní. Hoci je to tak, predsa nie je nijako jednoduché vystihnúť a vysvetliť, k čomu sa to presne hlásime.
Už samotné slovo „Trojica“ nenájdete v Biblii. To naznačuje, že toto slovo pochádza z uvažovania nad tým, čo nám Ježiš povedal o Otcovi, o sebe a svojej jednote s Otcom a o Duchu Svätom. Ale ani toto slovo nie je schopné všetko dokonale skĺbiť.
Preto sa pokúsim hovoriť z úplne inej strany.
Ako by sme odpovedali na otázku, kto je dobrý človek? Alebo – prečo niekoho označíme za dobrého človeka?
Predpokladám, že sa zhodneme na výpovediach typu: pomohol mi; usmial sa na mňa; podržal ma; otvoril mi svoj súkromný priestor, keď som to potreboval, zastal sa ma…
Toto všetko by sme mohli zhrnúť do výpovede, že dobrý človek je ten, ktorý dokáže dávať niečo zo seba. A je to tak. Naozaj platí: sme tým, čo dávame, o čo sa podelíme…
Iste, nejeden človek by na otázku „kto som“ odpovedal opisom toho, čoho má, čo zažil a dosiahol. Aj to je cesta. Potrebujeme aj súťaž. O tom však niekedy inokedy. Pre nás je dobré, ak vieme nájsť dobrý pomer medzi „dávať“ a „mať“.
Ak mám hovoriť o tom, čo je pre mňa tajomstvo Najsvätejšej Trojice, tak je to práve spomenuté dávanie sa. Počuli sme v 1. čítaní (Prís 8, 22 – 31) krásny opis o stvorení sveta. To je reč o Bohu Otcovi, ktorý sa dáva vo svojom stvorení. Nemusel ho tvoriť. Ak sa vieme ešte zastaviť v prírode a obdivovať ju a ešte môžeme mať z nej údiv, je to veľmi dobre. Vie to povzniesť a dodať energiu i radosť. Pre nejedného človeka to môže byť dokonca cesta k viere. Celá príroda môže byť príbehom o Bohu, ktorý sa dáva.
Rozprávanie o Božom Synovi, teda o Ježišovi, nás vedie zväčša do sveta ľudí. On sa totiž vedel skloniť k človeku, ktorý potrebuje pomoc. On nás učil, že nemáme odkopnúť človeka, ktorý je na okraji spoločnosti, ani človeka, ktorý je hriešny. On nás učil o Milosrdnom Otcovi, ktorý z nás robí rovnocenných bratov a sestry. Tiež je to reč o rozdávaní sa.
Rozprávanie o Duchu Svätom – ak to vezmem len z dnešných textov (Rim 5, 1 – 5, Jn 16, 12 – 15) – je rozprávanie o nádeji, budúcnosti, schopnosti rozpoznať dobré cesty pre budúcnosť. To sa už týka aj nás – nielen Stvoriteľa, nielen Ježiša spred dvoch tisícročí. Opäť je to však reč o Božom dávaní sa.
To je pre mňa jeden zo základných pilierov rozprávania o Trojici.
Počas dejín prišli teológovia a myslitelia s viacerými cennými a inšpirujúcimi obrazmi, ktorými chceli priblížiť tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Niektoré z týchto prirovnaní som už spomínal. Napríklad, že voda môže byť v troch skupenstvách, že trojuholník je tvorený tromi úsečkami, ale len spolu vytvárajú jeden trojuholník. Alebo že každý rozmer predmetu pozostáva z výšky, šírky a hĺbky. A všetko má svoj začiatok, príbeh a cieľ.
Najcennejšie z podobných vyjadrení pochádza od stredovekého mnícha a teológa Richarda od sv. Viktora. Ten povedal, že aj človek má v sebe trojičný princíp. Chce byť milovaný, chce milovať a chce byť súčasne milovaný a milovať. Tento výrok je pre mňa cenný, pretože som presvedčený, že ak sa človek snaží milovať, otvára sa tým prítomnosti dávajúceho sa a zdieľajúceho sa Boha v sebe. A to je základ. Trojicu netreba rozumieť, oveľa viac je potrebné žiť v Jej prítomnosti a podľa Jej vzoru.