16. 3. 2025 – 2. pôstna nedeľa
Pri pohľade na zaľúbený pár občas môžeme počuť niekoho tretieho povedať: „Čo tí dvaja na sebe vidia?“ To je otázka človeka zvonka, ktorý nie je vo vzťahu. Tento človek má určite svoje dôvody na takúto otázku. Ale tí zaľúbení si práve užívajú svoj čas, keď sú jeden pre druhého dôležití, keď na sebe vidia a obdivujú i to, čo druhí nevidia. A možno aj sami zaľúbení by nevedeli dostatočne odpovedať na otázku, čo na druhom vidia. Ale jednoducho sú vo vzťahu a vidia sa tak, že slová na to celkom nestačia.
Otázka „Čo na tej viere vlastne vidíš?“ však môže byť adresovaná aj na veriaceho človeka: Alebo aj na vzťah k Ježišovi: „Čo na ňom vlastne vidíš?“ Alebo aj na samotného Pána Boha: „Čo na ňom vidíte?“ Pravdepodobne ani by sme nevedeli s ľahkosťou a dostatočne odpovedať. Je to tak trochu mimo slov, za slovami.
Dnes sme počúvali o zvláštnom zážitku, ktorý tradícia nazýva Premenenie Pána (Lk 9, 28b – 36). Ja v tejto udalosti vidím skôr rozprávanie o premene apoštolov, ktorí tam boli prítomní.
Uvediem to trochu do kontextu. Ježiš spočiatku nehovoril o svojom utrpení a smrti. Hovoril o prítomnosti Božieho kráľovstva medzi nami. Niekedy v polovici svojho účinkovania – teda keď mu načúvali a tlieskali davy, keď mal povesť divotvorcu, povedal prvý raz svojim apoštolom, že ľudia ho zradia, vydajú a zabijú. Bol to šok pre apoštolov. Zrazu sa museli začať zmierovať s tým, že cesta s Ježišom nepôjde podľa ich predstáv, nebude to cesta od víťazstva k víťazstvu a od triumfu k triumfu. V tomto šokujúcom období zobral troch apoštolov na Horu premenenia.
To, čo sme dnes počúvali, veľmi pripomína zážitok otvorenia očí, precitnutia alebo osvietenia. Tak sa to nazýva v rôznych náboženských tradíciách – teda apoštoli zažili iný pohľad. Taký, ktorý sa nedá celkom vyjadriť slovami. Zrazu vidia Ježiša inak.
Zážitok precitnutia či osvietenia nemusí byť vôbec niečo výnimočné. Mnohí ste ho zažili. Často je to akési zrenie a zrazu sa nám veci javia inak, inak vidíme podstatu a význam – či už viery, Ježiša, života, hodnôt… Takýto zážitok by sa dal prirovnať malému batoľaťu, keď sa rozhliada po svete a teší sa. Ono sa neteší z toho, čo vidí, ale z toho, že vidí.
Dôležité sa mi zdá podčiarknuť, ako Peter vyjadruje, že je im zrazu dobre. Podčiarkujem to preto, že by to malo patriť k zdravej viere. Vieme, že premýšľanie nad životom – filozofovanie – začína kladením otázok. Pýtame sa, prečo niečo je, ako to vlastne je. A je to cenné, ak začneme premýšľať. Ale viera začína nielen otázkami. Oveľa podstatnejšie je, že začína žasnutím. Žasnutím nad tým čo je, nad nesamozrejmosťou života a všetkých darov. Aj taký zážitok väčšina z nás má. Dnešné evanjelium nám takéto chvíle môže pripomenúť, ale aj nás pozvať, aby sme takýto pohľad nestrácali.
Podstatné posolstvo zážitku, ktorý sme dnes počúvali v evanjeliu, je v slovách: „Toto je môj milovaný syn, počúvajte ho!“ Apoštoli nemajú zostať len v príjemnom pocite. Dostávajú návod, čo majú robiť. Počúvať Ježišove slová.
Podobne sme to počuli v 1. čítaní – Abrahám dostal od Boha prísľub, že bude mať veľké potomstvo a dostane krajinu. On si pýtal dôkazy. Ale dostal len prísľub, dostal len slovo, ktorému mal uveriť. A sem – k slovu, ktorému má človek uveriť a ktoré má nasledovať – vedie aj evanjelium.
Rád by som to zhrnul takmer zabudnutou modlitbou kresťanstva: „Pane, pretvor moje srdce podľa svojho srdca!“ Sme v pôstnej dobe a viacerí sme si dali predsavzatia. To je dobre. V pôstnej dobe počúvame výzvy na pokánie. I to je dobre. Hoci niekedy už ani celkom nevieme, čo máme na svojom živote meniť. Ale hlavným cieľom pôstnej doby, hlavným cieľom viery je, aby sa naše srdce menilo podľa Ježišovho. Tam je stále čo prispôsobovať. Chvíle precitnutia, chvíle žasnutia, ale hlavne počúvanie Ježišových slov, by nás mali k tomuto približovať.