Včera v Prahe na Staromestskom námestí posviacali repliku niekdajšieho Mariánskeho stĺpa. Kedysi tam stál ako poďakovanie Panne Márii za víťazstvo Pražanov proti presile švédskych vojsk. V roku 1918 bol tento stĺp odstránený. Bola to doba po 1. svetovej vojne, rozpadala sa habsburská monarchia. Odstránenie Mariánskeho stĺpa bolo symbolom odporu voči Habsburgovcom, ale aj voči cirkvi, ktorá sa s nimi príliš skamarátila. V dnešnej dobe sa občas objavil článok o tejto histórii, občas to niekto znova pripomenul… Pred dvadsiatimi tromi rokmi však začal sochár Petr Váňa tvoriť repliku odstráneného stĺpa. Vôbec sa nezdalo, že by atmosféra nahrávala tomu, že sa raz stĺp vráti na svoje miesto. Ale sochár pracoval. Minimálne preto, aby zachránil prvú barokovú českú sochu. Ale aj v bezvýchodiskovej nádeji, že sa stĺp vráti na Staromestské námestie. Nakoniec po mnohých dohadovaniach tam od včera stĺp opäť stoji. Ale, samozrejme, stále je to spojené aj s nespokojnosťou. Aj včera, okrem tých, čo boli na posviacke, tam bola aj skupina protestujúcich.
Práve preto ma to zachytilo a kládol som si otázku, nakoľko sú naše náboženské symboly zjednocujúce a nakoľko rozdeľujúce. A nielen symboly, ale aj samotné náboženstvá a viera. Pri včerajšej posviacke televízia dala priestor aj niekoľkým respondentom z oboch táborov. Jedna žena hovorila, že veď Panna Mária – to je dobro pre všetkých; bola to na svoju dobu emancipovaná žena, ktorá musela uniesť kritické pohľady, ale prinášala dobro všetkým. Iste, žena, ktorá toto povedala, mala pravdu. Ale vidia to tak aj iní?
V evanjeliu sme počuli asi najtvrdší Ježišov rozhovor (Mt 15, 21-28). Týkal sa práve témy náboženstva, ktoré má zjednocovať svojich a brániť sa voči iným. Ježiš sa mal rozhodnúť, či jeho pôsobenie bude len pre jeho národ, alebo sa otvorí aj cudzím. Téma to bola dôležitá a tá hranica vážna. Veď práve Izraeliti si od začiatku opakovali, že oni sú vyvolení, im patrí Mesiáš, im patrí záchrana…
Prečo Ježiš použil také tvrdé slová na adresu ženy – cudzinky? Vidím dve vysvetlenia. Prvé je, že sám Ježiš sa hľadal, postupne v ňom dozrievalo poznanie, že nielen Izraeliti sú špeciálne vyvolení. Niektorí zbožní ľudia takéto tvrdenie nemajú veľmi radi. Chcú si predstavovať Ježiša ako od začiatku hotového človeka – veď je pre nás Božím Synom – a teda ako toho, ktorý od začiatku vedel, čo chce a čo bude. Ale mne je bližšie vysvetlenie, že aj jemu sa postupne ukazovala Božia vôľa a jeho cesta. Ak je to tak, potom si všimnime, aký veľký význam má v dnešnom rozprávaní dialóg. Ježiš viedol dialóg, načúval žene, hľadal argumenty. A tu si žena zaslúži obrovskú pochvalu. Ona to nevzdala, neurazila sa, nemykla rukou, neprešla do protiútoku… Dialóg je tu ako prostriedok, ktorým sa dosahuje zrenie i zmena názoru. A tak je to zväčša aj u nás. Na zrenie nestačí, že sme si niečo prečítali a prijali to. V dialógu sa odkrýva pravda, ale aj cesta. Dialóg však neznamená prevalcovanie iného. Naopak, je to načúvanie a na základe načúvania aj nové hľadanie. A že Ježiš zmenil názor? To nie je žiadna hanba. Opäť, nemyslíme tým, že sa necháme prevalcovať, ale k človeku patrí i to, aby jeho názory vyzrievali, teda sa aj menili.
Druhá možnosť, prečo bol Ježiš taký tvrdý, je možnosť, že ironizoval, robil karikatúru náboženských vodcov tej doby. My máme zachytené len slová. Vieme však, ako veľa v našej reči robí tón, mimika, gestá. To sa zapísať nedá. Ale je to možnosť. Tak vtedy ako aj dnes sa neveriaci neraz označovali ako psi. Ak Ježiš robil takúto karikatúru, takto nastavoval zrkadlo, akoby sa pýtal: „Tak takto to má byť? Takto sa máme správať k niekomu, kto verí inak ako my?“
Pri včerajšej posviacke jedným z televíznych respondentov bol aj prof. Jan Sokol, niekdajší kandidát na prezidenta ČR. S noblesou jemu vlastnou hovoril, že Panna Mária má byť symbolom mieru. Želáme si pokoj. Ale istá dávka nepokoja do života patrí. Bez toho by život ani nebol pekným. Ide len o to, aby sme nehrali zákerne, aby sme vo vzájomnom zápase zachovali úctu, rešpekt alebo už spomenutú ochotu k dialógu.
Áno, svet je všetko iné, len nie miesto trvalého pokoja. A aj naše náboženstvá, naše symboly, naše vyjadrenia – to všetko nesie aj dávku napätia. Tak ako to zaznamenal dnešný biblický text. Nech sú však naše kostoly miestom, kde si znova a znova pripomíname odvahu k solídnemu konaniu a aj odvahu uniesť to, čo v túto chvíľu ešte nemá pre nás ideálne riešenie.
Peter Cibira