V dnešnom evanjeliu (Mk 8, 27 – 35) sme počuli najtvrdšie Ježišove slová adresované konkrétnemu človeku. Apoštol Peter si vyslúžil vetu: „Choď mi z cesty, satan, … lebo nemáš pochopenie pre Božie veci, len pre ľudské!“ Také tvrdé slová neboli adresované ani Herodesovi, ani farizejom a zákonníkom (hoci vieme o vážnych výhradách, ktoré Ježiš voči nim mal) a dokonca ani Judášovi. Keďže sú to najtvrdšie slová, oplatí sa trochu sa nad nimi zamyslieť.
V tejto súvislosti chcem pripomenúť zvláštne rozprávanie troch evanjelistov o začiatku Ježišovej činnosti. Opisujú príbeh Ježiša, ktorý sa pripravoval na svoju verejnú činnosť na púšti. A tam zažil pokúšanie satana. Ten mu radil a ponúkal, že ak zoskočí z veže (nič sa mu pritom nemôže stať, pretože ho zachránia anjeli), on, satan, sa mu pokloní a dá mu vládu nad celým svetom. Ježiš to rázne odmietol. Nechcel, aby sa mu všetci a naraz klaňali. Nechcel vládnuť nad ľuďmi, pretože mu niekto dal takú moc. Nechcel moc, ktorá je založená na čarovných skutkoch. Podobné satanské pokušenia sa postupne v Ježišovom živote opakovali. A Ježiš ich vždy znova odmietal. Nechcel žiadne skratky a čarovné mávnutia prútikom, aby všetko bolo v poriadku. Keď v dnešnom evanjeliu Peter dohovára Kristovi, že nemôže trpieť a byť ukrižovaný, pridal svoj podiel do tejto množiny satanských pokušení. Preto tie tvrdé slová na jeho adresu.
Všimnime si však Petra ešte z iného pohľadu. Na Ježišovu otázku, ako ho vnímajú a za koho pokladajú ľudia i apoštoli, dal Peter dokonalú odpoveď: „Ty si Mesiáš.“ Je to vynikajúca a bezchybná náboženská výpoveď. Peter dosiahol poznanie, ktoré nemal každý. Ale nestačilo to. Vzápätí začal špekulovať, poúčať, ukazovať svoju vlastnú víziu. A my si pri tom môžeme pripomenúť veľmi zvláštne ponaučenie: Správne odpovede ešte nie sú správnym životom. Ani správne náboženské presvedčenia ešte nie sú dokonalosť sama. A dokonca sa môžu stať podnetom ku zbytočnej kritike.
Po tvrdej kritike voči Petrovi si Ježiš zavolal učeníkov, teda aj spomínaného Petra, a zavolal si aj ľudí. A povedal to, čo je podstatou dnešného evanjelia. Ale aj evanjelia celkovo. Povedal výzvu k nasledovaniu. Vyzval, aby sme zobrali na plecia svoje kríže a aby sme ho nasledovali.
Keď hovoríme o krížoch, každý z nás by vedel vymenovať, čo sa tým myslí v jeho živote. Sú to kríže zdravotné, kríže rodinné, kríže vzťahové, neúspechy a nenaplnenie života. Ale môžeme k tomu pridať aj trochu trúfalú vetu: Naším najväčším krížom sme si sami. To bol aj Petrov problém. Napriek všetkému správnemu náboženskému poznaniu sa nedokázal dostať nad svoje vlastné predstavy o živote a o Mesiášovi. Naše „ego“, naše „ja“ býva krížom. Niekedy hlavne pre tých druhých. Ale aj pre nás. Ak Ježiš povedal, aby sme vzali na plecia naše kríže, môžeme to vztiahnuť aj na naše „ja“. Vziať ho, prijať ho. Ale to nie je výhovorka v zmysle, že „som, aký som“. Ježiš hovorí o nasledovaní aj s týmto krížom. Teda vlastne o obrusovaní tohto zvláštneho, nenápadného, ale aj možno najdôležitejšieho kríža. A toto pozvanie nepatrilo len Petrovi, učeníkom a ľuďom tej doby. Patrí aj nám.
Peter Cibira