Dnes to začalo pekne: „Pozri na chrám, ako je krásne vyzdobený!“ (Lk 21, 5-19) Asi aj bol, niektorí ho považujú za vtedajší div sveta. Ježiš niekoľkými slovami usmernil pozornosť na širší horizont. A z obdivu krásy chrámu vznikol dosť škaredý opis sveta: vojny, prenasledovania, zrádzania najbližšími, dokonca nebo a zem nie sú, čo bývali.
Nie je to tak trochu blízke aj nám? Nežije sa nám najhoršie. Ale ak pozdvihneme zrak od svojho „chrámu“, teda od toho, čo sa nám páči, čo nám prináša radosť, a pozrieme sa na širší horizont, zistíme, že je to takmer presne tak, ako hovoril Ježiš: vojny, prenasledovanie kresťanov najrozsiahlejšie v histórii, zrádzania. A dnes viac ako inokedy hovoríme i o tom, že ani nebo, ani zem nie sú, čo bývali.
Ježišovi súčasníci mu položili otázku, kedy sa všetko skončí. Nebola to však iba ich otázka. Zdá sa, že je neprestajnou súčasťou ľudstva. Nemusí to byť náboženská otázka. Niekedy sa pýtame, kedy sa skončí ten či onen režim. Inokedy sa pýtame, kedy sa skončia moje bolesti, moje trápenia.
Niektorí teológovia hovoria, že náboženská otázka o konci sa pretavila do sekulárnej, civilnej otázky – napr. v podobe marxizmu. Ten chcel zrušením osobného vlastníctva a triednej spoločnosti skončiť s jednou etapou ľudstva a postupne nastoliť raj. Ale nielen marxizmus je pretavením otázky o konci. Aj liberálna demokracia niesla v sebe presvedčenie, že po skončení Studenej vojny, teda po prekonaní rozdelenia sveta na dva tábory, nastáva éra blahobytu a spokojnosti. A s otázkou po konci a začiatku nového vraj pracuje aj reklama: sľubuje nám, že keď si kúpime práve ich produkty, budeme dokonalo vyzerať, začne pre nás kvalitatívne nová doba, alebo ustúpia bolesti kĺbov či niečoho iného.
I preto je dobré pokúsiť sa porozumieť, ako s otázkou o konci narába Biblia. Iste, asi to nerozlúštime dostatočne, ale niečo si zhrnúť môžeme.
Pripomeniem predovšetkým tri rozmery.
1. Biblia je skeptická voči tomu, že by človek a ľudstvo mohlo na zemi vytvoriť raj. Áno, v Apokalypse sa píše, že na konci bude nová zem a nové nebo, kde už nebudú slzy, utrpenie ani smrť. Ale tieto nové nebesia a zem vytvorí Boh, nie človek. Avšak, aj keď je Biblia skeptická ku ľuďmi vybudovanému raju, predsa vie o našich veľkých vnútorných možnostiach priblížiť sa k Božiemu kráľovstvu na zemi. A pozýva k tomu, aby sme tieto možnosti nechávali vyrásť, aby sme ich vedome používali na takéto budovanie, aj keď výsledok nebude dokonalý a určite nie večný.
2. Zvlášť dnešné evanjelium je veľkou výzvou k tomu, aby sme neuverili hlásateľom strachu, ale ani tým, ktorí majú jasné riešenia – ktorí jediní a jednoznačne vedia, kam treba utekať. Dnes by sme pokojne mohli povedať, že je to aj varovanie pred tými, ktorí vedia, čo by tí druhí mali robiť, ktorí vedia, kto všetko sú ich nepriatelia… A že je aj dnes takých ľudí dosť, o tom vás nemusím presviedčať. „Nechoďte za nimi!“ – tak znela Ježišova inštrukcia. Vždy je čo robiť v boji proti vlastnému sebectvu a vlastnej hlúposti, nemusíme teda nikam utekať.
3. Pred návalom všetkých možných hrozieb a ťažkostí môže človek so sklonenou hlavou čakať, že to nejako prehrmí. Evanjelium však nedáva návod na takýto postoj. Práve naopak – Ježišova reč o súde, pred ktorým budeme stáť, je reč o prevzatí osobnej zodpovednosti za to, čo robíme a akou cestou kráčame. To je úplný opak rezignácie či utiahnutia sa do svojho sveta.
Peter Cibira