Otázka na Jána Krstiteľa: „Kto si?“ ma v pamäti vrátila k situácii, keď som sa hral zaujímavú psychohru. Takýto typ hier má za cieľ objavovať seba samého. Spomenutá hra mala len jedno zadanie: napísať na papierik odpoveď na otázku, kto som. Väčšina ľudí písala svoje meno, niekto napísal „otec svojich detí“, ďalší len to, že je človekom či futbalistom. Keď sme všetci napísali odpoveď, dostali sme druhý, tretí, až nakoniec deviaty papierik s tým istým zadaním: „Kto si?“ Asi si viete predstaviť, že sa perá stále ťažšie a ťažšie hýbali. Na konci písania sme z deviatich odpovedí vybrali tri, ktoré boli pre nás najpodstatnejšie. Pri takejto ceste do hĺbky sa objavilo mnoho vnútorných zranení, ale aj túžob a nenápadných, no predsa podstatných faktov. Hra ukázala, že človek má viacero vrstiev. To, čo sa na prvý pohľad javí ako najvýstižnejšie, čo je prvou odpoveďou na opakovane kladenú tú istú otázku, sa na záver ukáže ako málo podstatné.
Ak by sme si dnes z evanjelia (Jn 1, 6-8.19-28) odniesli len to, že si nájdeme čas na poctivé premýšľanie o tom, kto som, celkom by to stačilo. Ale skúsime ísť aj ďalej. Ján Krstiteľ najskôr odpovedal, kým nie je. Nie je Mesiášom, nie je Eliášom, nie je prorokom. Pritom vieme, že bol skutočne výnimočným človekom, nebol „človek milión“. Všetci štyria evanjelisti ho spomínajú, je opisovaný ako dôležitý svedok pre označenie Ježiša za Mesiáša, dokázal zaujať ľudí a viesť ich k náprave života. Ale on akoby to nebral celkom vážne. Akoby sa on sám necítil dôležitý. Takéto vedomie o sebe samom môže byť pre nás dôležité, ak máme pocit, že nevieme zmeniť iných, že nevieme premieňať svet… Nikto z nás nie je Mesiáš. Ten tu bol iba jeden, aj toho sme ukrižovali.
Napriek tomu, že sa Ján Krstiteľ nepokladal za príliš dôležitého, zanechal dôležitý odkaz. Označil sa za hlas. Hlas, ktorý chce poukazovať na niekoho iného. Nezanechal po sebe materiálne dedičstvo, nezanechal pomník typu: „Tu sa ľudia obracali, obráťte sa aj vy!“ Zanechal len odkaz videnia ďalej, odkaz hľadania Mesiáša skrytého medzi nami. Pokojne by sme mohli povedať aj odkaz hľadania Mesiáša v nás. V každom z nás. Aj to je dôležité. Nie sme síce Mesiášmi, ale naše životy by predsa mali vysielať aj posolstvo. Malo by po nás niečo zostať. Rovnako ako u Jána malo by zostať nielen niečo materiálne, ale aj posolstvo dobrého života. Ak sa pozrieme na život z hľadiska odkazov, tak nám ochrancovia prírody pripomenú, že naša generácia zanecháva po sebe vydrancovanú Zem zavalenú odpadmi. Sociológovia nám pripomenú, že zanechávame po sebe technokratickú spoločnosť, kde je človek zredukovaný na výkon a zisk. A tak by sme mohli pokračovať. Ale nechceme predsa zostať pri takýchto odkazoch. Občas sa stretávam s tým, že sa mi ľudia akoby ospravedlňujú: „Ja so ženou žijem len taký normálny život.“ Je to však málo? Nie je schopnosť žiť normálny život aj v nenormálnych časoch dobrým odkazom?
Ak to všetko zhrniem, zostávajú mi z dnešného evanjelia tri dôležité podnety: aspoň z času na čas poctivo premýšľať nad tým, kto som; oslobodiť sa uvedomením si toho, že nie som Mesiáš, nemusím všetko zmeniť a vyriešiť; pokúšať sa žiť život, ktorý je svedectvom o tom, že dobrý život je možný.
Peter Cibira