V stredoveku boli pri kráľoch šašovia. Mali prinášať radosť a zábavu. Dnes si myslíme, že šašovia boli potrební i na to, aby hovorili kráľovi pravdu. Niekedy to dokázal a mohol si to dovoliť iba šašo. Ale ani on to nemusel mať jednoduché.
Môžeme sa však spýtať, či kráľ potreboval počuť pravdu. Hlavne vtedy, ak išlo o kráľa, ktorého vojská víťazili, poddaní poslúchali a pokladnica sa plnila. Potreboval taký človek počuť i to, aký je? A môžeme tú otázku posunúť na nás. Čo je prvoradé: charakter a svedomie? Starosť o svojich blízkych? Starosť o materiálne zabezpečenie? Starosť o svoje telo? Úmyselne spomínam práve tieto štyri rozmery. Väčšina z nás vie, že práve ony vedia na seba narážať, ohľadom nich musíme občas zvádzať boje vo svojich hodnotových rebríčkoch.
Ježišova reč v dnešnom evanjeliu (Lk 6,17.20-26) smeruje – z môjho pohľadu – práve k takýmto otázkam. Nie je to jednoduchá reč. Veď už to, že vyhlasuje chudobných, plačúcich a prenasledovaných za šťastných, je len ťažko pochopiteľné. A dnešný úryvok pridáva ešte aj „beda“ pre bohatých, smejúcich sa, nasýtených, chválených. Tiež to nie je ľahké na pochopenie a vysvetlenie.
Dnešná Ježišova reč je zachytená typickým spôsobom biblického vyjadrovania. Zvýrazňuje protipóly, zvýrazňuje kontrast posväteného a prekliateho. Nie je to však Ježišova sudcovská reč. Nezavrhuje ňou jednostranne a jednoznačne bohatstvo, nasýtenie a smiech. Skôr postavením protipólov chce dosiahnuť, aby poslucháč nestratil zo zreteľa niečo nenápadné a pritom podstatné.
Kľúčom k pochopeniu Ježišovej reči môže byť práve veta odsudzujúca bohatých: „Beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu!“ Nie je to odsúdenie každého bohatého, ale takého, ktorý vidí jedinú útechu v bohatstve. Možno nám to bude znieť zrozumiteľnejšie, ak si túto vetu povieme inak: „Beda spoločnosti, ktorej jedinou útechou, jediným cieľom je bohatstvo!“ A to sa mi zdá skutočne pochopiteľné. Ak bude jediným cieľom spoločnosti bohatstvo, hrozí vážne nebezpečenstvo, že sa nebude prihliadať na spravodlivosť, že sa zabudne na solidaritu, že sa odsunie do úzadia umenie, nebude sa myslieť na životné prostredie… Podobná situácia môže nastať, ak si povieme: „Beda spoločnosti, ktorej jedinou útechou je smiech, teda zábava!“ Taká spoločnosť sa nepotrebuje učiť, nepotrebuje sa namáhať, nepotrebuje brať vážne trpiaceho…
V našej reči používame jednu sympatickú metaforu: chuť života. Chceme, aby mám život chutil. A to je dobre. Ježiša nemôžeme podozrievať z toho, že by to tiež nechcel. Keď sľubuje svojim blahoslaveným väčšiu, ba až večnú odmenu, tiež vie o chuti života i o tom, že život má chutiť. Ale jediná zložka chuti nemá byť celou chuťou.
Čítal som príbeh ženy, ktorá si chcela kúpiť čistiaci prostriedok. Upútal ju nápis „Svieža vôňa“, a tak ten výrobok kúpila. Keď si doma nasadila okuliare a začala na opačnej strane čítať drobný text, našla tam varovanie: „Nevdychovať výpary!“ Povrchný čitateľ nemusí takéto dva zdanlivo protichodné výroky hneď pochopiť. Avšak táto príhoda veľmi dobre pripomína dnešné evanjelium. Akoby v ňom Ježiš skutočne hovoril „nech život chutí“, ale súčasne „pozor, aby sa vám nestala útechou len jedna chuť.“ V tom prípade by bola beda takto nastaveným prioritám človeka i beda takto nastavenej spoločnosti.
Peter Cibira