17. 8. 2025 – 20. nedeľa v cezročnom období
Som kňazom 29 rokov. Je jasné, že za tie roky som sa rozprával s mnohými ľuďmi. Za ten dlhý čas mi asi 4 manželské páry tvrdili, že sa nikdy nehádali. Prišli s tým sami, nepýtal som sa na to. A preto im aj verím. Hoci možno susedia by to videli inak.
To malé číslo však znamená, že konflikty sú v živote bežné. Aj medzi blízkymi. Sú súčasťou života, dokonca niekedy sú aj potrebné.
Tým sa nezastávam hádok a napätí. Ani ja ich nevyhľadávam a dobre viem, že veľmi záleží na tom, ako v takom konflikte reagujeme. A záleží i na tom, k čomu nás nakoniec jeho riešenie posunie. Pokiaľ sa z nich zrodí dobré riešenie, pokiaľ si veci vysvetlíme a posunieme sa k lepšiemu, tak je to veľmi dobre. Vieme predsa, že mnohé veci v živote napätie potrebujú. Aj pôrod je napätím, bolesťou a nepríjemnou skúsenosťou. Ale ak príde nový zázrak života na túto zem, tak to napätie malo zmysel.
Dnes sme čítali (Lk 12, 49 – 33) zvláštne Ježišove slová o nepokoji, o rozdelení a o ohni. Sú zachytené u evanjelistu Lukáša, ktorý sa inak javí ako zvestovateľ Kristovho pokoja. V jeho evanjeliu je na začiatku opísaný spev anjelov na nebi, ktorí hlásajú „pokoj ľuďom dobrej vôle“. A na konci jeho evanjelia sú Ježišove slová: „Pokoj vám…“. Dnešné slová s touto Lukášovou líniou pokoja silne kontrastujú. Ale asi tú tam dôležité. V živote je istý druh nepokoja dôležitý. Je cestou ku pravdivejšiemu pokoju.
Keď Ježiš hovoril o krste, ktorým má byť pokrstený, nemyslel tým liturgický úkon, ktorý dnes označujeme slovom krst. Myslel tým svoju smrť. Keď hovoril o ohni, ktorý nás má rozdeliť, myslel tým svojho Ducha, teda to, čomu nás prišiel naučiť. Zjednodušene môžeme povedať, že jeho poslucháči boli veriaci ľudia. A asi sa snažili byť aj dobrými ľuďmi. Snažili sa plniť Mojžišov zákon so všetkými jeho povinnosťami modlitby, pôstov, liturgie a zachovávania Desatora. Ale Ježiš prišiel ľudí pozvať k niečomu ešte hlbšiemu. Záležalo mu na tom, aby sme s Bohom mali vzťah, aby sme vnímali Jeho lásku a odpovedali na ňu svojou dobrotou i radosťou.
Ježiš však narážal na nepochopenie. Narážal na neschopnosť poslucháčov prekročiť len svoje plnenie náboženských povinností, ktoré mali zaručiť Božiu náklonnosť. Takto sa dá vysvetliť jeho nepokoj, jeho túžba po ohni, ktorý má vzplanúť.
Ak by sme namiesto slova oheň dosadili slovo zápal – čo je veľmi podobné – myslím, že aj pre dnešných poslucháčov by bolo ľahšie zrozumiteľné, čo nám chcel Ježiš povedať. Túžil po našom zápale, po zapálení srdca radosťou z Boha a láskou k Nemu. A potom aj k ľuďom.
Mne dnešné evanjelium pripomína, že naše viera nás má aj vyrušovať. Áno, túžime po pokoji vo svete, v rodinách i v nás. Ale viera nie je uspávací prášok. Mala by nás vždy znova konfrontovať s otázkami, či sme ju dobre pochopili, či by sme nemali inak, či sa to nedá lepšie, či by sme nemali robiť viac… Nezabudnime, že istý druh nepokoja je potrebný pre pokoj samotný.