Apoštol Peter teda kládol otázky (Mt 18, 21-35)! Koľkokrát odpustiť…? Veď odpovedať číslom znamená vystaviť sa pokušeniu „vyplniť si tabuľku“. Na takúto otázku sa nedá odpovedať ani nejakou zjednodušenou vetou.
V tomto týždni mi telefonoval nahnevaný, zhrozený a sklamaný kamarát. Našiel u svojho šestnásťročného syna marihuanu. Dá sa v takej chvíli poradiť niečo také jednoduché, ako je „nehnevaj sa“ či „veď to dobre dopadne“? Kamaráta čaká dlhá cesta riešenia tohto problému. Ježiš síce na Petrovu otázku použil aj číselnú odpoveď, ale práve pre takúto zložitosť to celé vykresľoval príbehom o kráľovi a dvoch sluhoch. Ježišova odpoveď, že je potrebné sedemdesiatsedem ráz odpustiť, znamená, že treba odpustiť vždy. Ale v príbehu Ježiš dáva aj pomôcku, z čoho sa môže a má takéto odpustenie rodiť. Príbeh ukazuje, že to nie je o stanovenom počte odpustení.
Najskôr si však zopakujme niektoré základné body z ľudských dejín. Odkedy sme ľudia, zápasíme s tým, aby sme si nerobili zlo, aby sa vracali dlhy, aby sa ľudia neokrádali, nezabíjali… A riešilo sa to rôzne. Napríklad v rímskom práve, ktoré bolo ako východisko pre mnohé neskoršie právne systémy, sa dovoľuje, aby veritelia svojho dlžníka rozkrájali, ak všetky snahy o vymoženie dlžoby boli neúspešné. To sa, našťastie, postupne prestalo robiť a takíto ľudia sa neskôr zatvárali. Druhý extrém je, ak sa svojej pohľadávky nijako nemôžete dovolať, ak na to nie sú žiadne právne možnosti. Je teda ľudskou skúsenosťou, že nejaké mantinely i nejaké tresty musia byť nastavené. Jednoducho ich potrebujeme. O to viac to platí, keď nejde o pôžičku, ale o krádež či lúpež. Tam je potrebný trest aj ako akási satisfakcia za škody. Nedá sa všetko jednoducho prepáčiť a nechať tak.
Aj v kresťanstve platí, že odpustiť je možné, ak sú splnené tri podmienky: človek musí uznať svoj zlý čin, musí poprosiť o odpustenie a musí sa aspoň snažiť o nápravu. Tak to platí aj v našej spovedi. Bez týchto podmienok by to bola len fraška, hra na očistených ľudí. A platí to aj medzi ľuďmi. Je ťažké odpustiť niekomu, kto neprejavuje známky ľútosti a nechce nič naprávať.
Po týchto poznámkach sa pozrime na dnešné Ježišovo podobenstvo. Prvý sluha bol veľkým dlžníkom. Ktosi jeho dlh – 10 tisíc talentov – preratúval na naše peniaze a zistil, že ide o miliardy. Ako sa k takému veľkému dlhu dostal, nevieme. Možno to bol nejaký minister financií spomenutého kráľa. Dlh druhého bol neporovnateľne menší – 100 denárov – a to znamenalo asi trojmesačnú mzdu. Napriek veľkosti dlhu sa prvému sluhovi podarilo, že mu bol dlh vymazaný. Všetci vieme, že kráľ v podobenstve má vykresliť Boha Otca a jeho prístup. Za zmienku tu stojí slovo, ktoré Ježiš používal: „dlh“. Hoci sa v tradícii toto podobenstvo často vysvetľuje ako odpustenie previnení (nie dlhov), predsa pre Ježišových súčasníkov a ľudí staroveku slovo „dlh“ malo svoj širší rozmer. Starovekí ľudia totiž viac vnímali, že žijeme na dlh. Obrábali zem, niečo zasiali, ale ostatné bolo prácou prírody. Od rodičov ľudia dostali život, ale žili so záväzkom, že raz, keď rodičia zostarnú a zoslabnú, budú im vracať vynaloženú starostlivosť. Jednoducho ľudia staroveku mali bližšie ku skúsenosti, že život nevlastníme, nie je iba na užívanie. Vnímali, že sme dostali niečo, čo nás presahuje, čo sme sami nevytvorili… So stredovekým vytváraním miest a so zmenou životného štýlu prišla pravdepodobne aj zmena takéhoto vnímania života. A predsa to môže rozšíriť pohľad na dnešné podobenstvo. Napriek tomu, že to nemusíme priamo preciťovať, predsa všetci žijeme na akýsi dlh, na akési dedičstvo, ktoré sme nevytvorili. Hovoríme o dlhu voči Bohu, ktorý nikdy nemôžeme úplne splatiť. Môžeme ho len po akýchsi splátkach splácať, môžeme a máme sa starať, aby sme ho nepremrhali. Prvý sluha z dnešného podobenstva akoby toto nepostrehol. Aj keď mu bol jeho dlh zmazaný, nepreniesol svoju skúsenosť do vzťahov okolo seba. Pritom nemusel dlh svojho kolegu zmazať. Možno by stačilo, keby bol ochotný dohodnúť sa na splátkovom kalendári, keby bol trochu trpezlivejší. Ale namiesto toho prvý sluha obrátil svoju agresivitu proti svojmu kolegovi. To je pre nás dôležité.Vedomie a ponorenie sa do atmosféry toho, že aj my žijeme z dlhu, ktorý nikdy nesplatíme, by sa malo odzrkadliť v našom prístupe voči iným ľuďom. Neznamená to, že by sme nežiadali hranice a mantinely. Len ich budeme žiadať inak.
V modlitbe Otčenáš v slovenčine hovoríme, aby nám Boh odpustil naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. V latinčine a v gréčtine (teda v pôvodných jazykoch) je použité spomenuté slovo „dlh“. Prosíme Boha o odpustenie toho veľkého dlhu. A dávame mu za príklad seba, ako my vieme odpúšťať priestupky voči nám! Spojenie vedomia dlhu a spojenie správania voči iným musí spolu súvisieť.
A tak sa to pokúsim zhrnúť. Odpúšťať je veľmi dôležité a potrebné. Potrebné pre človeka, ktorý má odpustiť, pretože v opačnom prípade neodpustenie pôsobí na nás ako jed. Na našu psychiku, niekedy dokonca na naše telo. A určite na kvalitu nášho života. Odpúšťať je v niektorých prípadoch dôležité aj preto, že inej cesty niet. Ak sa ľudia nedokážu zmieriť, vytvárajú len začarovaný kruh zla, ktoré sa stále vracia. Odpustenie však nepramení len z toho, že si hovoríme, že sa má odpúšťať. Je tu aj iný dôvod: okrem tých ľudských, ktoré som teraz vymenoval, je tu aj dôvod vedomia, že všetci žijeme z daru, ktorý sme si sami nedali, ktorým celkom nevládneme, ktorý sa nám dáva napriek tomu, že ho nikdy nedokážeme splatiť. Vedomie daru, ktoré obrusuje pohľad na iných ľudí i na svet.
Odpúšťať je ťažké. Nech nám v tom pomáha Boh!
Peter Cibira