Text, ktorý sme práve čítali (Lk 1, 26-38), znie veľmi jednoducho. Ale asi len pre nás, ktorí ho poznáme od detstva. Keby ste sa stretli s človekom, ktorý sa hlási k ateizmu alebo s agnostikom, alebo s hľadajúcim a začali by ste sa o tomto texte rozprávať, asi by vyšlo najavo veľa otázok, na ktoré nemáme odpovede. Zistili by sme, že jednoduchosť rozprávania tohto príbehu s ľahkosťou preskakuje mnohé detaily, ktoré by sme radi vedeli, ale ktoré sa nedozvieme. Z takéhoto rozhovoru by sme pravdepodobne sami odišli ako tí, ktorí majú viac otázok ako odpovedí. Nemusí to však prekážať.
Ateista by vám pravdepodobne povedal, že tento text pripomína mýtus či rozprávku. Akoby hovoril o iluzórnom svete.
Keď však premýšľam nad dnešným evanjeliom, pripomína mi pravý opak rozprávky či úteku do iluzórneho sveta. Za jednoduchosťou slov a otáznikmi sa, pre mňa, skrýva posolstvo o návrate do reality. Opak úniku do iluzórneho sveta a sveta svojich predstáv.
A takýto návrat do reality či opustenie vlastných predstáv je dôležité tak v bežnom živote ako aj vo viere.
V prvom čítaní (Iz 7, 10-14) sme počúvali, ako kráľ Achaz hovorí, že nebude pokúšať svojho Boha a žiadať od neho znamenia. Znie to veľmi nábožensky. Prorok Izaiáš mu hovoril o Božej ceste záchrany jeho národa, kráľ však mal svoju predstavu. Nesúhlasil s tým, čo mu ponúkal prorok aj s garanciou Božej múdrosti. Odpovedal slovami, ktoré zneli veľmi nábožensky, ale boli len zakrytím toho, že on si nedá vziať svoju predstavu. To bola politika, bežný život. Aj tam máme svoje predstavy, ktoré si nechceme dať zobrať.
V evanjeliu sme mohli premýšľať nad Jozefom. Aj on mal svoju predstavu o manželstve, svojej žene, svojom dieťati, o Božích cestách. A zrazu sa Boh prejavuje ako ten, koho nie je možné vtesnať do tejto predstavy o živote i o ňom samom. Aj keď je to podané veľmi zľahka, môžeme predpokladať, že Jozef musel prejsť veľkým zápasom. Ale dokázal sa vrátiť do reality, opustiť svoje predstavy.
Na Jozefovi – aj z tohto krátkeho textu – môžeme vidieť minimálne dve veci, na ktorých ukázal, že je skutočným mužom. Prvé je, že dokázal vziať na seba zodpovednosť a stať sa ochrancom aj svojho dieťaťa, aj Márie napriek tomu, že to nezodpovedalo jeho predstavám. Druhé je, že začal konať nielen podľa zákona, ale podľa svedomia. Zákon mu dovoľoval zrieknuť sa Márie. Niektorí hovoria, že preklad „bol muž spravodlivý“, by mal byť skôr „napriek tomu, že bol muž spravodlivý, nechcel ju vystaviť potupe“. Jozef koná nad rámec zákona v tom najlepšom zmysle slova. Ide podľa svojho presvedčenia, vie sa prihlásiť k svojej láske, vie ísť životom, ktorý si nevysníval.
Pokúsim sa celý zmysel toho, čo rozprávam, vtesnať do jednej vety. Tá veta znie: Nechajme Boha, aby bol Bohom! To znamená, aby sme ho nevtesnávali do svojich očakávaní a predstáv. On často koná inak, ako si v jednoduchosti prestavujeme. Ak by sme vážne rozprávali o tom, kde vo svojom živote vnímame Boha, len málokto by mohol hovoriť o veľkých a prevratných veciach, o veľkých zázrakoch. Oveľa viac by sme počuli o pokoji v srdci – napriek všetkému nepokoju okolo nás, o záblesku rozjasnenia, o vernosti lásky niekoho blízkeho… Boh koná často inak, ako by sme si prestavovali. Preto tá veta: Nechajme Boha, aby bol Bohom! Radšej načúvajme, učme sa a premýšľajme, čo nám chce povedať tým, že je realita taká aká je, že On je pri nás tak, ako je.