18. 2. 2024 – 1. pôstna nedeľa
Známy írsky spisovateľ a dramatik Oscar Wilde napísal: „Dokážem odolať všetkému. Len pokušeniam nie.“ Jemu vlastným ostrovtipným spôsobom tak vyjadril to, čo často prežíva dnešný človek: pocit zvládania všetkého a len nenápadné naznačenie, že to tak nie je.
O pokušeniach sa dnes veľa nehovorí. Nie je to bežná téma. Ale vieme, že existujú. Môžeme ich rozdeliť. Sú aj nevinné pokušenia. Príkladom môže byť pokušenie vziať si ešte jeden zákusok. Ak človek nie je vážne chorý, asi sa nič nestane, ak takému pokušeniu neodolá. Sú však aj vážnejšie pokušenia. Príkladom môže byť pokušenie obohatiť sa na úkor niekoho či už tým, že mu siahneme na peňaženku, alebo že mu predáme nekvalitný tovar… To už je vážnejšie a vie to ublížiť. A sú aj veľmi vážne pokušenia, ktoré, ak im podľahneme, radikálne menia život. Príkladom takého pokušenia je pre mňa pokušenie moci. Teda pokušenie vládnuť nad inými a ovládať ich. Netýka sa to len vysoko postavených ľudí, ale aj vedúcich vo firmách, a – žiaľ – aj členov vlastnej rodiny…
Je dobré a dôležité – aj keď sa to dnes veľmi nenosí – aby sme sa učili pokušeniam odolávať.
Pápež František v jednom zo svojich príhovorov vymenoval tri charakteristiky pokušenia. Hovoril, že pokušenie má tendenciu rásť. Asi mu všetci dáme za pravdu, že ak pokušenie nezastavíme na začiatku, stále mocnie jeho tlak na nás. A poznáme i to, že „s jedlom rastie chuť“. Druhou charakteristikou je, že pokušenie je nákazlivé. Aj to poznáme – ak sme my neodolali pokušeniu, dávame príklad iným. Dokonca vieme nabádať iných na zlé. Tretia charakteristika je, že pokušenie sa snaží ospravedlniť seba samo. A aj to je pravda. Často vieme nájsť desiatky racionálnych dôvodov, prečo sme „museli“ podľahnúť pokušeniu.
Nie sme pokúšaní preto, že sme hriešni. Sme pokúšaní jednoducho preto, že sme ľudia. A dnešné evanjelium nám hovorí o tom, že bol pokúšaný aj Ježiš. (Mk 1, 12-15)
Správa o jeho pokúšaní z dnešného evanjelia je krátka. Je to akýsi náznak. Je tam napísané, že bol pokúšaný počas 40 dní na púšti. Ale je to symbolické rozprávanie. Tak ako my, aj on bol pokúšaný celý svoj život. Uvediem niektoré jeho pokušenia. Jedno z nich nastalo, keď oznámil apoštolom, že bude musieť trpieť a zomrieť na kríži. Peter ho vtedy napomínal, že sa mu to nesmie stať. Bolo to pokušenie zvíťaziť bez kríža. Ježiš to odmietol. Iné pokušenie nastolili farizeji, keď chceli, aby im ukázal nejaké znamenie. Že potom mu uveria. Bolo to pokušenie ľahšej cesty – akosi zázračne presvedčiť svojich nepriateľov a potom už nemať nepriateľov. Aj toto Ježiš odmietol. Pokúšaný bol aj na samotnom kríži, keď sa mu smiali a nabádali ho, aby zostúpil z kríža. Nezostúpil. A na kríži sa odohralo aj jeho posledné pokušenie. Bolo to vtedy, keď vyriekol tie veľmi zvláštne slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Práve toto bolo možno najvážnejšie pokušenie jeho života. Otázka, či to všetko, čo robil pre ľudí, čo im hovoril, čo pre nich vytrpel, či to malo zmysel! Ale aj toto vážne pokušenie Ježiš prekonal!
Čo si z toho odniesť? V prvom rade vedomie, že pokušenia sú naozaj tu a u každého. A v druhom rade vedomie, že žiť dobrý život, to je zápas. To nepadá samo z neba. Človek musí premýšľať, čo je dobré, zápasiť s pokušením zľahčenia si cesty… Dá sa to povedať aj obraznou rečou dnešného evanjelia. Počuli sme, že Ježiš bol na púšti „medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali“. Môžeme tento slovník použiť a pripomenúť si, že cieľom boja proti pokušeniam je, aby sme sa nestali zverou, ale aby sme sa pripodobňovali anjelom. Alebo môžeme povedať, že boj s pokušeniami je snaha rozpoznať, čo je zvieracia reč – okolo nás i v nás – a čo je anjelská reč. Všetci vieme, že toto rozlíšenie vôbec nie je ľahké. Ale je potrebné. Preto môžeme o túto schopnosť aj prosiť.