V roku 1987 začala Organizácia spojených národov používať vo svojich dokumentoch slovné spojenie „trvalo udržateľný rozvoj.“ Ide o agendu, ktorá chce spojiť spoločenské, ekonomické a environmentálne snaženia. Dôvod je jasný: nastaviť pravidlá medzinárodného spoločenstva tak, aby sme na zemi všetko nezničili, ale naopak, aby mohol pokračovať rozvoj. Túto agendu postupne prebrali jednotlivé štáty do svojich národných stratégií. Myslím, že Slovensko tak urobilo v roku 2001. Je to chvályhodné. Na škodu je len to, že za tie roky by asi málokto z nás povedal, že je to v našej krajine aj cítiť.
Iná výhrada prišla kvôli samotnému spojeniu slov. Hoci všetci vieme, čo sa asi myslí pod „trvalo udržateľným rozvojom“, predsa niektorí upozorňujú, že je to trochu nelogické spojenie. Čo sa vlastne dá trvalo udržať? A dá sa trvalo udržať rozvoj? Veď všetko, čo sa rozvíja či rastie, raz musí prísť do bodu stagnácie. Všetko, čo vytvoríme, časom chátra. Všetko živé raz zostarne a odumrie. Ak by si nejaká firma dala za svoj primárny cieľ „trvalo udržateľný rozvoj“, takmer s istotou zničí svojich zamestnancov novými a novými nárokmi na nich. Pre podobné dôvody niektorí začali používať jemnejšie spojenie „trvalo udržateľný život“. Je to premyslenejšie pomenovanie. Ale aj tu si pripomeňme, že život jednotlivca sa nedá trvalo udržať. Všetko živé sa udržiava tak, že sa rozmnožuje a potom prenechá svoje miesto mladším.
V takejto línii uvažovania môžeme pristúpiť aj k dnešnému evanjeliu (Jn 12, 20-30). Pokojne môžeme povedať, že sa v ňom Ježiš vyjadruje k podobnej téme: Čo je udržateľné a ako je to udržateľné? V jeho vyjadrení nájdeme aj spoločné body s tým, čo bolo povedané doposiaľ, ale Ježiš predsa len vidí priority inak ako dnešný svet.
Najskôr však malá poznámka. Ježiš použil veľmi vážne slová: „Kto miluje svoj život, stratí ho. Kto nenávidí život na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ Mohli by sme tvrdiť, že Ježiš nenávidel život, že ho nemal rád? Keď čítame evanjeliá, je nám jasné, že Ježiš mal život rád. Kadiaľ chodil, tadiaľ uzdravoval. Nie je možné obviniť toho, ktorý uzdravuje život, že ho nemá rád. Pri Ježišových silných slovách treba mať na zreteli semitské vyjadrovanie, ktoré dáva vedľa seba protiklady – v tomto prípade lásku a nenávisť. Semiti kladú protiklady vedľa seba, aby zvýraznili to, čo chcú povedať.
Ježiš vo svojom rozprávaní o tom, čo je udržateľné a ako sa veci dajú udržiavať, použil obraz prevzatý z prírody. Obraz zrna vhodeného do zeme, ktoré musí odumrieť, aby potom prinieslo úrodu. V prvom rade tým Ježiš naznačil svoje nelipnutie na sláve, na výsledkoch. Sám bol práve v situácii, kedy si mohol „užiť svojich 15 minút slávy“. Chceli ho totiž vidieť cudzinci, Gréci. On sám nikdy nepôsobil mimo hraníc Palestíny. Ak sa stretal s cudzincami, tak len s tými, ktorí na tomto území žili. A teraz sa mohol kochať tým, že sa zvesť o ňom dostala aj k úplne iným ľuďom. Mohol sa trochu pokochať tým, že aj za hranicami ho videli ako dôležitého záchrancu. Ale Ježiš na tom nelipol. Jeho reč o odumretom zrne prezrádza, že nelipol ani na sláve, ale ani na tom, že všetko musí byť ideálne dokončené v jedinej chvíli. Veď zrno prináša svoju úrodu vďaka procesu rastu a zrenia, nie vďaka jedinej chvíli žatvy.
Pre nás to môže byť dôležitým podnetom na premýšľanie. Dnešný človek často lipne na tom, čo by chcel, často sa bojí, že bude ukrátený o niečo. Je dobré na tom lipnúť? Všetci sa stretneme s prehrami, stratami. Raz sa všetci stretneme aj s vlastnou smrťou. Trvalo udržateľný pozemský život konkrétneho človeka neexistuje. Je dobré to prijať. Ježišov postoj ukazuje cestu, aby sme sa nekrútili len okolo seba, nepozerali len na seba, na úspešné a vydarené chvíle. Aj straty a neúspech môžu prinášať požehnanie. Ak sa stanú súčasťou dobrej sejby, sejby v prospech spoločného dobra. Ježiš svojím podobenstvom rozšíril horizont uvažovania. Aj to, čo v túto chvíľu človek stráca, môže priniesť úžitok až za hranicu smrti.
Z dnešného evanjelia by stačilo, keby sme si v sebe niesli otázku: Čo rozsievam okolo seba? Aby sme si túto otázku niesli vtedy, keď je nám dobre, ale aj vtedy, keď sa nedarí.
Peter Cibira