Autobusom často cestovala žena, ktorá dosť výrazne rozprávala. Ľudia ju poznali ako neprestajne rozprávajúcu, ale aj posudzujúcu a odsudzujúcu. Jednoducho, ako sebavedomú a trochu nepríjemnú ženu. Raz takto v autobuse rozprávala, že podľa nej nie je potrebné chodiť do kostola. Stačí, aby sme boli dobrými ľuďmi. Zareagoval na to muž, ktorý sa s ňou poznal. Povedal, že je to tak, podstatou je byť dobrými ľuďmi. „Ale kto to rozhodne? Ty?“ V tejto reakcii je, samozrejme, irónia. Muž nepovažoval túto ženu za dobrú, napriek jej presvedčeniu o sebe samej. Tento muž vo svojej reakcii veľmi dobre a ľahko trafil jeden z dôvodov návštevy kostola: záleží na tom, s kým a s čím sa konfrontujeme, záleží na tom, ako si nastavujeme zrkadlá pre svoj charakter a podľa čoho si nastavujeme svoj rebríček hodnôt.
Dnes sme počuli, ako Ján Krstiteľ označil Ježiša, že je to Boží Baránok (Jn 1, 29-34). Toto slovné spojenie síce používame, ale aby sme ho dostatočne mohli pochopiť, potrebovali by sme obsiahlu prednášku. Obmedzím sa aspoň na to, že vtedajší Izraeliti mali skúsenosť s obetovaním baránka v chráme. Dá sa predpokladať, že takmer každý videl, ako je baránok vedený na zabitie, aby symbolizoval zničenie našich hriechov. Druhé, čo Izraeliti mali a majú, je vedomie, že hostinou s baránkom začínala ich cesta k slobode. Opakovali si a opakujú, že v tú noc, keď mali odísť z egyptského otroctva, v tú noc jedli spoločne baránka a bol to pokrm na dlhú cestu z neslobody do slobody.
Aj keď sú obe skúsenosti pre nás už vzdialené, predsa slovné spojenie „obetný baránok“ je živé. Znamená to zhodenie viny na niekoho. Deti to nikto neučí, ale takmer každý z nás sa niekedy pokúsil vyhovoriť, že on nemôže za to, čo sa stalo, ale za to môže ten druhý. Alebo sme žalovali, že nielen ja som niečo robil, ale aj tamten. Deti sa snažíme naučiť, že takéto konanie nie je správne. Ale všetci vieme, že v oveľa sofistikovanejšej a cielenejšej podobe je niečo podobné rozšírené aj medzi dospelými. Je to rozšírené aj napriek tomu, že všetci vieme, že to nie je správne a neraz je to detinské.
Našťastie poznáme aj ľudí, ktorí sa obetujú ako tie baránky. Niekedy pre spoločnosť, inokedy pre rodinu, pre priateľov. Za nich sme vďační. Bez nich by spoločnosť nemohla v mnohých ohľadoch napredovať.
Čo to vlastne povedal Ján Krstiteľ o Ježišovi, keď ho nazval „Božím Baránkom“? Jeho výpoveď mi pripomína niečo také, ako povzdych: „Chlapče, chlapče, ako ty dopadneš?“ Ale podstatnejšie je, že tým Ján povedal niečo o sebe. Napriek tomu, že Jánovi ľudia verili, že spustil akési ľudové hnutie naprávania životov, napriek tomu, že ho mnohí považovali za prisľúbeného Mesiáša, Ján vlastne vyhlásil, že on nie je ten „baránok“, ktorý ich vylieči z chýb a vín. A nie je ani ten Mesiáš, ktorý všetko napraví. Pohľad na Ježiša, vnímanie Ježiša ho priviedli k takémuto vyjadreniu o sebe.
A to sa mi zdá ako dobrý odkaz dnešného evanjelia. Ak sa snažíme brať náš vzťah s Ježišom a s jeho posolstvom vážne, ak berieme svoju vieru vážne, jeden z dôsledkov by mal byť aj to, že sa vidíme správne. Teda, že vidíme, že nie sme Mesiáši, že nemôžeme všetkému rozumieť a všetko vyriešiť. A snažíme sa rozlíšiť i to, kedy sme tými potrebnými „baránkami“ a kedy je to všetko len hra. Takéto videnie, to nie je málo. Každý máme svoje dobré stránky, dary a talenty. Ale aj tienisté. Rozlíšiť, vedieť nájsť hranice svojho obetovania sa, vedieť uznať, že nemôžeme a nezvládame všetko, je prospešné. Pravdivá spoločnosť je oveľa stabilnejšia ako tá, kde sa hľadajú obetné baránky, kde sa ľudia hrajú na Mesiášov…
Peter Cibira