19. 10. 2025 – 29. nedeľa v cezročnom období
Keď mal Mojžiš zdvihnuté ruky k modlitbe, jeho vojsko víťazilo. Keď mu ruky ochabli, prehrávalo. A tak Mojžišovi pomohli a ruky mu podopierali, aby Izraeliti zvíťazili nad Amalekitmi. Tak sme to počúvali v 1. čítaní (Ex 17, 8-13). Odpovedali sme na to žalmom: „Pomoc nám príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem!“ A v evanjeliu sme počúvali, ako sa máme stále modliť a neochabovať. Dostali sme za príklad vdovu, ktorá neúnavne chodila za sudcom (Lk 18, 1-8).
Pri povrchonom čítaní by nás toto všetko mohlo viesť k presvedčeniu, že ak naše modlitby nie sú vypočuté, dôvod je, že sa málo modlíme. Teda musíme viac búchať na bránu nebies, väčším počtom slov nasýtiť Boží sluch.
Tak to však nie je. Z praxe máme mnohí skúsenosť, že sme sa naozaj úprimne a veľa modlili za niečo, na čom nám veľmi záležalo. A výsledok sa nedostavil. Teda aspoň nie taký, aký sme chceli.
Dnešné Ježišovo rozprávanie o modlitbe nie je jediné. Na inom mieste hovoril, že sa nemáme modliť ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí pre množstvo modlitieb. Veď Nebeský Otec predsa vie, čo potrebujeme.
Ako teda máme porozumieť dnešným Ježišovým slovám? Išlo predsa o povzbudenie k vytrvalej modlitbe!
Pre mňa je dnešné podobenstvo ukážkou toho, ako stačí nepatrne zmeniť uhol pohľadu alebo akcent, a celé podobenstvo vyznie inak. Ak ten akcent necháme na tom, že žena sa stále domáhala u sudcu svojho, tak podobenstvo bude naozaj vyznievať ako výzva: Búchajte na nebeskú bránu, stále to opakujete! Ale ak dáme akcent na to, že žena zápasila o spravodlivosť – i keď v tomto prípade o spravodlivosť pre seba – výsledok bude pre nás iný: Nevzdajte zápas o spravodlivosť! Už to nebude len o počte slov, ktoré prednesieme, ale o vnútornom nastavení v zápase za dobro. A to aj napriek tomu, že sa nám práve nedarí.
Pri modlitbe naozaj nemôže ísť len o to, aby sme stále prosili a opakovali svoje prosby. Poznáme to z našich ľudských vzťahov. Za priateľmi a kamarátmi nechodíme len preto, aby sme od nich niečo žiadali. Chodíme za nimi aj na kus reči, len tak. Dokonca môžeme použiť ešte silnejší obraz: zaľúbení ľudia sa nemusia stále rozprávať. Niekedy sa len držia za ruku, inokedy potrebujú len byť v blízkosti toho druhého.
Rovnako je to pri modlitbe. Ide hlavne o vzťah a prehlbovanie vzťahu s Bohom. Byť v blízkosti Dobrého, posilňovať sa Jeho láskou, čerpať Jeho pokoj.
Najzvláštnejšia z dnešného evanjelia je otázka na konci: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ Táto otázka zaujala nejedného čitateľa a nejedného teológa. Čo tým Ježiš myslí? Akú vieru? Je isté, že sa nepýta na to, či budú ľudia vedieť recitovať „Verím v Boha“. Asi sa ani nepýta na to, či nájde ľudí v kostole. Veď tam môžu byť aj ľudia bez viery.
Pri hľadaní odpovede nám opäť môže byť na pomoci vdova z dnešného podobenstva. Ak Ježiš naozaj chváli jej neúnavný zápas o spravodlivosť, potom si pod pojem „viera“ na základe dnešného evanjelia môžeme dosadiť: nájde Syn človeka ľudí, ktorí sa nevzdali zápasu o spravodlivosť, dobro, pokoj, úctu človeka k človeku…? Ak zápasíme o tieto hodnoty, aj keď sa nám môže zdať, že to neprináša úrodu, môžeme si byť istí, že zápasíme na Božej strane.
Pri dnešnej Ježišovej výzve k vytrvalej modlitbe si pripomíname a vyprosujeme, aby sme sa nestratili len v zápase o seba, ale aby sme vytrvali v snahe o skutočné, Božie dobro.